Pianista ovláda piano.
Ja ovládam neznámo.
Milujem, keď sa môžem dívať na jej ruky, zvlášť keď hrá na piane. Vidieť tancovať tie dlhé ohybné štíhle prsty po tých čierno-bielych klapkách. Teda presne po osemdesiatich-ôsmych klapkách. Sedmich oktávach a časti ôsmej.
V tej chvíli, keď ona hrá, opadne zo mňa stresujúce chvenie a myslím len na to, ako sa mi tými dvoma vysokými tónmi na začiatku redukuje počet bolesti a ako sa mi vždy do žíl rozleje akási sladkobolná láska ku nej.
Milujem, keď jej nôžka zľahka stúpa na ľavom pozlátenom pedále, rytmicky klesá a vznáša sa opäť hore, pričom sa priamočiaro môžem pozerať opretá o vyleštené drevo, na struny, ktoré sa rozkmitávajú údery kladiviek
V tej chvíli, keď ona hrá, musím stáť a užasnuto ju pozorovať, podvedome sa usmievať na tom, ako ma dokáže jednou jednoduchou piesňou rozveseliť. Stojím tam pri nej, pod jej ochranným krídlom piana a ticho, čo najtišie, ju sledujem.
Milujem, ako sa jej ruky rytmicky prechádzajú z čiernych klapiek na biele, ako prenáša tón cez tón, pričom sa zasnene usmieva a sústredene prižmuruje oči, takmer ich má zavreté- je to tak ticho zvodné a ona to vie.
V tej chvíli, keď ona hrá, a blíži sa koniec, som už na kraji blaženosti, naplnená eforickými myšlienkami a ona to vie. Vie, že som pri nej šťastná a že ju potrebujem. Vie, že som také upišťané vtáča, čo potrebuje priateľov, ako je ona.
Milujem, keď hrá pieseň pre Elišku od klavírneho virtuóza Beethovena, pričom sa jej ukazováčik a prostredník na ľavej ruke rozhojdáva na dvoch klapkách, pričom sa chystá pravou rukou rozvučať aj druhú stranu piana.
V tej chvíli, keď ona dohrá, skončí sa naša pesnička dobrá.
Pianista ovláda neznámo.
Ja ovládam piano.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár