Obišla som ho, ale i tá krátka chvíľa stačila na to, aby som ucítila vôňu tvrdého kartónu a uhlíkov. Bola to pekná vôňa. Nevtieravá a poetická. Nežná, prebúdzajúca akúsi eufóriu.
,,Slečna!“
Nezastavila som sa a pokračovala som v chôdzi ďalej. Nemala som ani nejmenšiu pochybnosť o tom, že by volal práve mňa. Avšak na plece mi dopadla ťažká dlaň so zošúverenými prstami. Tieto prsty museli toľko hodín držať tvrdú ceruzku, alebo štetec. Tieto prsty museli prejsť toľko krát po zoradených pastelkách, ako keby to boli klávesy klavíra.
,,Volal som na vás,“ ozval sa takmer vyčítavo a krátko sa dotkol baretky na pozdrav ,,Prepáčte, že vás takto nehanebne prerušujem v dennom rituály, ale mohol by som vás poprosiť o pár sekundičiek, než mi struhnete facku za nemravné návrhy?“
,,Skúsite mi dať nemravný návrh a začnem kričať, že ste úchyl,“ pohrozila som mu s tlmeným smiechom, ale potom som zvážnela ,,O čo sa jedná?“
,,Zapózujte mi!“ vytasil na mňa dychtivo ,,Zapózujte mi portrét!“
Vyrazilo mi to dych. Išiel na to z kopca.
,,Prosím?“ zízala som naňho.
,,Počuli ste ma. Chcem vás namalovať. Nakresliť.“
,,Oblečenú?“
Začervenal sa. Auvajs. Srdce, ktoré mi doteraz šialenou rýchlosťou tĺklo, zrazu prestalo.
,,Prepáčte, ale toto nemôžem prijať.“
Nemohla som. Mala som nadváhu pätnásť kilo, strie na stehnách a zadku a jazvu od operácie slepého čreva. Vyzerala som hnusne. Vlastne. Moje telo bolo hnusné. Škaredé. Oplzlé. Škaredé. Hanbila som sa zaňho. Neznášala som ho.
V očiach som mala slzy. Túžila som mu pózovať. Keby som však bola aspoň trochu pekná, nemala by som s tým problém.
,,Slečna,“ začal opatrne a jeho solídny a exaktný hlas ma trochu zarazil ,,Prosím. Potrebujem vás. Potrebujem takú nádhernú ženu, ako ste vy.“
,,Ja nie som nádherná. Nie som dokonca ani pekná.“
,,Ale ste.“
,,Nevidíte, že mám nadváhu?“ vyštekla som ,,Nevidíte, že som prerastená tučibomba?“
,,Ste krajšia, ako iné ženy.“
Povedal to takým zúfalým hlasom, že som mu takme uverila.
,,Som odporná,“ z očí mi vytiekli slzy, lebo tie slová tak nehorázne boleli. Inokedy som na ne nedokázala ani pomyslieť, nie to ich ešte vysloviť nahlas ,,Ani neviete ako sa cítim.Vysmievate sa mi.“
,,Nevysmievam sa vám. Myslím to vážne. Smrteľne. Ja nehľadám pódiovú modelku, ale ženu. Pôvabnú a múdru ženu. A tou práve ste.“
,,Prepáčte,“ zlomil sa mi hlas ,,Nemôžem. Nechcem.“
Nedal sa odbiť. Držal ma jemne za ruku a prechádzal po nej prstami. Akoby zotieral na neviditeľnom plátne akvarelové šmuhy. Vmaľovával do mňa pocity a ja som mu svojimi slzami poskytovala vodu na maľovanie.
,,Nebudem vás nútiť,“ povedal napokon ,,Ale urobili by ste mi radosť. Ukázali by ste mi, že ste naozaj taká žena, akú hľadám. Silná a mocná , ktorá sa dokáže pozrieť pravde do očí.“
Podpichoval, ale popritom bol opatrný, aby to neprepískol.
Pozrela som sa mu hrdo do očí a pozotierala si všetky slzy.
,,Pane,“ zašepakala som ,,Namaľujte ma.“
Usmial sa od ucha k uchu a letmo pobozkal na ruku ,,Bude mi potešením.“
Býval neďaleko v malebnej garzónke blízko centra mesta. Povedal mi, že ju má len za pár babiek. Ani mi nemusel ukazovať, ktoré dvere od bytu patria jemu. Boli totiž pomaľované kvetinkami a ornamentmi. Nie fixou, ale farebnými ceruzkami.
,,To aby sa to potom dalo ľahko vygumovať,“ podotkol, keď si všimol, kam je zaklincovaný môj pohľad ,,Ale domovníčka aj tak nie je veľmi nadšená.“
,,Gumou to pôjde dole raz dva.“
,,Viem,“ usmial sa, strčil kľúč do zámky a potočil s ním z prava do ľava. Ozvalo sa rupnutie a dvere sa odomkli ,,Tak. A sme v mojom kráľovstve. Ten bordel na zemi a v dreze si nevšímajte.“
Vošla som do bytu ktorý voňal, ako ateliér. Po zemi sa povaľovalo pár fliaš od vína a škatule so stvrdnutou pizzou, ale inák tu mal celkom dobrý poriadok. Bežný na pubertiaka. Ak chápete ako to myslím. Nepochybne sa však všetok najhorší bordel skrýval pod perinou a v skriniach.
,,Dáte si čaj, alebo kafé, mladá slečna?“
,,Nelichoťte mi. Nie som až taká mladá.“
,,Fajn. Takže ideme rovno na to?“
Kedykoľvek inokedy by to vyznel ako perverzný návhr, ale tento krát to vôbec nebolo tak myslené..
,,To už hneď teraz?!“ vyhŕkla som trochu napäto ,,Nemôžme... no. Nezdá sa mi, že ste pripravený.“
Pousmial sa ,,Naozaj ste si to nerozmysleli?“
,,Nie, ja len-„
,,Vyzlečte sa,“ nakázal mi ,,Ja zatiaľ pôjdem po ceruzky a stojan.“
A nechal ma tam stáť v neuveriteľnom pomykove.
Keď sa vrátil, netrvalo to dlho, ale pre mňa to i tak bola večnosť, mala som dole len ponožky a sveter. Na ostatné som sa už neodvážila.
Keď prišiel a uvidel ma, zo srdca sa rozosmial ,,Pomôžem vám?“
Rozpačito som prikývla.
Položil ceruzky na stôl a zozadu ma objal. Rukou zašmátral po gombíkoch blúzky a začal ju poctivo rozopínať. Keď sa ocitol v brušnej oblasti prešiel mnou nepríjemný kŕč. Tváril sa, že si nič nevšimou a blúzku mi stiahol dole. To isté urobil s podprsenkou, ktorú medzi tým šikovne odopol.
,,Máte nádherné prsia,“ podotkol ako nič ,,A neberte to ako sexuálnu narážku.“
,,Ďakujem,“ šepla som. Čo iné som mala povedať?
Jeho ruka obrúbila môj pás a pustila sa do gombíka a zipsu nohavíc. Stiahol ich zarovno s nohavičkami, aby ma priveľmi nenaťahoval. Ťažká džínovina sa zošuchla na zem a plesla o linoleum.
Bola som nahá.
Studil ma vlastný pot a strach.
Do prd-
,,Nebojte sa. Tu si sadnite.“
Zakrývala som si zahanbene brušnú oblasť a mala som čo robiť, aby som neumrela od hanby.
Chytil mi ruky a stiahol ich dole ,,Prestaňte. Iné ženy by si zakrývali prsia, alebo prirodzenie. Vy si zakrývate brucho. Nehanbite sa zaňho.“
,,Keď ja-“
,,Sadnite si,“ zopakoval pomaly ,,Preložte si nohu cez nohu. Tak. Tu sa podoprite rukou o stôl a zakloňte hlavu do strany. Presne to je ono. Vydržíte tak chvíľku?“
Už aj tak to bolo všetko jedno.
Videl ma a to už sa nedalo odčiniť.
,,Koľko len budete chcieť.“
Maľoval precízne a dôkladne. Oči mu striedavo tikali medzi mnou a papierom a ceruzka občas neuveriteľne ladne a rýchlo kĺzala po papieri, ako nanášala moje črty a obrysy. Z tváre mu čišala číra radosť a ani na malú chvíľu sa mu pery nestriasli zhnusením či výsmechom. Usmieval sa. Okusoval si spodnú peru, oblizoval pery, ale nesmial sa. Sedela som na stole, ako mi nakázal a nepohla sa ani o milimeter.
Hoci moje telo tŕplo, vydržala som to.
Ako skončil, kriticky si pozrel najprv svoje dielo a potom mu pri pohľade na mňa zmäkol celý strhaný úsmev. Usmiala som sa.
,,Už ste skončili?“
,,Áno, krásna víla,“ usmial sa a odložil ceruzku do téglika od jogurtu ,,Poďte sa pozrieť.“
Podišla som k nemu a nedočkavo sa pozrela do papiera.
Neviem čo som čakala.
Krásnu ženu?
Nebola tam.
Bola som tam taká, ako v skutočnosti som. S chybami a nedostatkami. Nakreslil ma s desivou presnosťou. Tak desivou, že som mala pocit, že sa pozerám do zrkadla. Mohla som mu ten papier proste vyšklbnúť a roztrhať ho, ale nedokázala som to.
,,Čo vidíte?“
Mlčala som.
,,No tak. Čo tam vidíte?“
,,Obludu,“ odpovedala som s tracúcim sa hlasom.
,,Ja tam žiadnu nevidím.“
,,Lebo vy nechcete uraziť svoju prácu.“
,,Ja ju neurážam,“ odmlčal sa a hĺbavo sa pozrel na papier ,,To vy.“
Zmĺkla som.
,,Pozrite sa,“ začal ,,Máte tie najkrajšie oči, aké som kedy videl.“
Pointa?
,,To vraví každý, ktorý mi chce zúfalo dať nejaký kompliment. Oči sú vždy krásne.“
,,Ale ba. Nie sú. Vy v nich máte aspoň iskru, ktorú iní nezdieľajú.“
,,Čo tým chcete povedať?“
Pozrel na mňa.
,,Že oči bez iskier sú ako ústa bez hlasu.“
Klišé.
Chcela som mu niečo odseknúť, ale nešlo to.
Chvíľu bolo ticho.
A potom som ho preťala.
,,Predáte mi ten portrét?“
,,Nie.“
,,Prečo?“
,,Lebo vy ten portrét v skutočnosti nechcete.“
,,Ale chcem. Strašne ho chcem.“
,,Dobre, dám vám ho, povedzme, za štyristo eur.“
Rozčúlila som sa ,,Strčte sa s tým dakam.“
Blysol po mne očami.
,,Keby ste ho toľko chceli, ako hovoríte, kúpili by ste si ho. Odhliadnuc od ceny.“
Ofučala som sa.
,,Majte sa radi. Lebo zle dopadnete.“
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
fistis
19. 9.sept. 2010 16:16
pekné
Napíš svoj komentár