Rak.

Zaškrípali dvere. Do miestnosti vstúpil mladší muž v dlhom bielom plášti. Na plášti mal pripnutú menovku. Mal obyčajné meno a ešte fádnejší vzhľad, ale neprekážalo mi to, pretože som sa v tejto pochúrnej samote tešila každej spoločnosti.
,,Ahoj,“ pozdravila som ho.
,,Ahoj,“ odvetil očividne zaskočený, ale potom si odkašlal do stisnutého zápästia a narovnal sa ,,Mám zlé správy.“
Mlčala som.
V miestnosti bol zlý vzduch a ťaživá atmosféra.
,,Máš rakovinu,“ povedal na rovinu.
Vyznelo to neurčito, ale i tak som zalapala po dychu.
I keď... ani ma to až tak neprekvapovalo. V kútiku duše som to vedela.
,,Čiže zomieram,“ odvetila som.
Hĺbavo sa na mňa zahľadel ,,Pokiaľ veríš chemoterapii, tak zomrieť nemusíš.“
Zamrvila som sa ,,Vypadajú mi všetky vlasy.“
,,Máš jedenásť. Vlasy ti dorastú.“
,,Máte päťdesiat. Mozog vám už nedorastie. Rakovina sa nedá liečiť,“ zdvihla som oči od vzorkovanej povliečky a zahľadela som sa mu do strhanej tváre ,,Že nie?“
Sadol si ku mne na posteľ ,,Moja odpoveď sa bude odvíjať od tej tvojej. Si naozaj, dieťa alebo si dospelák v detskom tele?“
,,Chcete povedať, že som vyspelá?“ zasmiala som sa.
,,Hej.“
Mikla som pleciami. Najprv jedným a potom druhým ,,Čítam veľa knižiek.“
,,Knižky sú fajn,“ odvetil ,,Aké čítaš?“
,,Jacquiline Wilsonovú.“
,,Tú poznám. Mám ju rád.“
,,Nepoznáte ju. Píše pre deti.“ namietla som.
,,Deti mám rád,“ opravil sa.
,,Na večeru?“
,,Na večeru nie, potom mi to ťažko trávi.“

,,Si zvláštna,“ povedal akoby nič a pritom cvrnkol do odkvapávačky.
Sledovala som, ako sa kvapka v hadičke lenivo zgúľala nižšie, až do ihly, ktorú som mala prilepenú na ruke nepríjemne škrablavým leukoplastom.
,,Keď umieram, môže mi to byť akurát tak jedno.“
,,Povedz mi, čo vieš o rakovine?“
,,Hmm,“ zamyslela som sa ,,Že sa na ňu umiera. Že veľa ľudí na ňu umiera.“
,,Nebojíš sa smrti?“
Patetická otázka.
,,Keby som povedala nie, klamala by som.“
,,Nebojíš sa bolesti?“
Toto už bolo o čosi lepšie.
,,Tej sa bojím najviac.“
Smutne si vzdychol ,,Budeš musieť byť silná.“

,,Koľko času mi ostáva?“
,,Dva roky, možno tri,“ povzbudivo sa na mňa usmial ,,Prečo?“
,,Chcem napísať knihu.“
,,Aj ja som kedysi chcel, keď som bol mladý.“
,,Tiež v jedenástich?“
,,Nie. V dvadsiatich-piatich. Bral som drogy a myslel som si, že na to mám.“
,,Nevydal si ju?“
,,Nie. Píšem ju doteraz.“
,,A stihneš ju vydať do tých dvoch rokov?“
Pozrel sa na mňa ,,Asi nie.“

Potom ako ma prepustili, rozlúčili sa so mnou všetky tie milé sestričky, ktoré mi kupovali žuvačky v bufete a tiež všetky deti. O niektorých som vedela, že ich tu už neuvidím, keď sa sem najbližšie vrátim.
,,Uvidíme sa.“
Sestrička sa nacvičene usmiala ,,Možno.“
Neznášam ľudí, čo klamú, viete to?“
,,Uvidíme sa,“ povedala som i doktorovi.
,,Iste.“
A v tomto spočíva kúzlo ľudí, ktorý nevedia klamať.
Usmiala som sa a doktora som objala ,,Dúfam, že tu budeš.“
Zaboril mi tvár do vlasov. Teda aspoň na miesto, kde majú byť vlasy ,,Budem ťa tu čakať.“

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu