Syndróm ,,strateného otecka", aneb prečo milujeme starších mužov? (dlhý a psychologický žvást)

(Sebaskúmanie a zážitok z vlastnej skúsenosti.)

Začnem o sebe. Je to tak ľahšie a tiež sa lepšie dostanem k pointe tohto blogu.
Zamilovala (nazvime to zatiaľ takto, pretože kedysi som tieto pocity inák definovať nevedela) som sa do učiteľa. A nie raz. Kedysi to bol učiteľ slovenčiny, neskôr učiteľ biológie a momentálne začínam desivo disponovať k svojmu učiteľovi chémie. Všetky tieto prípady sa ma držali asi tak rok a všetky tieto tri ,zamilovanosti´ mali niečo spoločné.

Vo všetkých prípadoch som radikálne zmenila svoj pohľad na predmet, ktorý učiteľ vyučoval. Začala som ho slepo zbožňovať a tešila som sa na jeho hodiny, ako na Vianočné prázdniny. Týždeň bol nekonečne dlhý. Cez víkendy som sa tešila do školy. Cez školu som sa tešila na daľší deň.
Tesne pred začiatkom hodiny som vzrušene sedela v lavici a keď prichádzal ,môj vyvolený poloboh´ mala som vždy chuť sa dotyčnému profovi hodiť okolo krku a spáchať objímací katapult.

Z bývalých trojok z biológie sa stali čisté jednotky. Stala som sa najlepšia z triedy (vážne najlepšia a to patrím k študentom, čo majú priemer všetkých známok tak 75%). Robila som si úlohy a každý večer si sadla k učebnici a zošitu, aby som sa tento predmet naučila. Cez hodiny som sa triasla a bála, že nebudem vedieť odpovedať. Bála som sa aj toho, že kôli jednej otázke, na ktorú nebudem vedieť odpovedať, ma učiteľ znenávidí. Bála som sa zlyhať a netúžila som po ničom inom, ako potom, aby mi učiteľ aspoň raz povedal, že som naozaj dobrá a že ma vo svojich očiach aspoň trochu obdivuje. Hrala som sa pri ňom na dospelú a rozumnú, i keď som taká nebola.

Pamätám si ten deň, keď mi prof. biológie pred celou triedou oznámil, že patrím medzi najlepších študentov triedy. Bol to ten najkrajší moment v mojom živote. Srdce mi búšilo, tep akútne zrýchlil a do očí mi vbehli slzy šťastia. Jediná jedinučká pochvala ma vyniesla do nebies a spustila chemickú reakciu zvanú invázia endorfínov.

Ale nie všetko bolo také ružové.

Mal svoju rodinu. Nenávidela som jeho ženu, jeho obrúčku na prste, ktorá sa tak zákerne blýskala a jeho nežný úsmev, keď sa pozeral na svoju manželku. Sú to kruté slová a nemala by som ich hovoriť. Keď som prvý krát uvidela jeho ženu a jeho dieťa, mala som chuť sa rozplakať a odísť z vyučovania. Ja viem, je to detinské, ale bolo to jednoducho tak.

Po čase, keď som si už od neho urobila odstup, som zistila, že som viac žiarlila na jeho dieťa, ako na jeho ženu. Miloval to dieťa. Bolo to tak strašne vidno. Tak strašne ho miloval a mňa pri tom toľko krát sužoval pocit bolesti. To decko malo super tatka, ktorého som ja nemala. Môj otec ma nikdy nepochválil a robil kopu iných vecí, ktoré sa sotva dali nazvať otcovskou láskou. Niekedy pochybujem o tom, že ma mal vôbec niekedy rád. Pil. Strašne ľahko sa rozčúlil. Bála som sa ho. Nikdy som nedostala to uznanie, ten pocit, že je na mňa za niečo hrdý. Nikdy mi nič nepovedal. Zavieral ma. Nechával samú doma. Bála som sa ísť na záchod, keď bol doma. Nedokázala som jesť, ak jedol so mnou. Snažila som sa neplakať, keď na mňa kričal, lebo plač ho ešte viac vyburcoval. A napokon od nás odišiel (čo bola pre mňa úľava a pre mamu absolútny zlom – niekedy si vyčítam, že odišiel od nás kôli mne a že som tým absolútne dodrbala mamino šťastie).

Teraz už nemám otca a hľadám si nového muža, ktorý by sa ujal jeho role. Ktorý by bol na mňa milý, bol by skúsený a popritom tak prirodzene vtipný a zaujímavý, ktorý by ma nehrešil za to, že plačem, ktorý by mi dovolil plakať, ktorý by ma aj za niečo pochválil a ktorému by na mne hlavne záželo a hlavne, ktorý by ma opatrne viedol správnym smerom, ktorý by mi pomáhal vo vybraní správneho nanuku a ktorý by ma zo srdca miloval, ako obyčajný bežný otec. Lenže na nového otca je už trochu neskoro. Preto sa táto povinnosť prenáša na najbližšieho chlapca. A to je zlé.

Takýmto syndrómom trpia hlavne dievčatá, ktoré otcov nemali, ktorých otec opustil, alebo sa k nim otec nesprával ako otec. Väčšinou budú tieto dievčatká navždy blúdiť v bludnom okruhu a hľadať niekoho, kto by im vynahradil nedostatok otcovskej prítomnosti. A väčšinou sa i muž, ktorého si vyberú, podobá správaním prevažne na otca, hoci sa tomu zúfalo bránia.

Poznámka: Pri týchto vzťahoch sa začínajú preťažovať i vzťahy medzi matkami a dcérami! Namiesto matky a dcéry nastupujú dve ponížené ženy, ktoré opustil ten istý muž. Spája ich rovnaké sklamanie, rovnaká bolesť a to z nich robí niečo ako dve sestry, alebo lepšie povedané ,dve ohrdnuté milenky´. Dcéra prestáva vidieť v matke oporu a ochranu – namiesto toho v nej vidí ženu, akou bola pred tým. Matka si vytýči z dcéry niečo ako najlepšiu kamarátku, žiada od nej možné i nemožné (robí z nej seberovnú, dáva jej rovnaké úlohy, aké má ona sama) a príliš ju tlačí za hranice dospelých. Lenže dcéra by ešte stále rada ostala dieťaťom a to speje ku možným konfliktom. Matka si zase občasne uvedomuje, že stratila všetkú autoritu a že medzi ňou a dcérou je už len hlboká priepasť vzájomnej lásky a nenávisti – preto dojde ku hádkam, kto je vlastne ,,paňou domu“. Dcéra je zmätená z toho, že zrazu klesla do pozície dieťaťa, keď bola len pred chvíločkou seberovná a patrične ju to uráža.

Dalo by sa povedať, že vzťahy medzi týmito dvoma ženami sú búrlivé. Buď sa nenávidia, alebo milujú. Nič medzitým neexistuje.

Ale k otcom.

Tak dievčatá, našli ste sa v tom niektorá? Trpíte syndrómom strateného otecka? Nemusí to byť zrovna učiteľ. Môže to byť váš sused, mamin kolega z práce, strýko, alebo ten pekný ujo z obchodu. Hocikto neprimerane starší od vás. Nemusí vás ani tak priťahovať fyzicky, ako psychicky. Všetci učitelia, čo som hore spomínala boli (s prepáčením) špatní jak noc. Ale mali v sebe niečo tak dominantné, že ma to priťahovalo bez ohľadu nazovňajšok. Chcela som, aby ma ovládali, aby so mnou manipulovali a aby mi hovorili čo a ako mám robiť.

Samozrejme, sú dievčatá, čo otca mali a starší muži ich jednoducho priťahujú tak strašne, že na svoju vekovú kategóriu zabúdajú. Nedá sa im to zrovna vyčítať. Trpia ,Lolitovským komplexom´, ktorý sa prebúdza hlavne preto, lebo boli ockove poslušné dcérenky a otec s nimi mal tak desivý intímny kontakt (nemyslím to po sexuálnej stránke), že sa rozhodli mať mužov, čo by sa naňho podobal. Tým pádom starších. Ale týmto sa teraz zaoberať nechcem. Len dodávam, že ich život je oveľa šťastnejší a vyrovnanejší, ako ten, ktoré majú dievčatá so SSO.

Obete SSO sa delia na dve kategórie:
1, Peter Pan v sukni. Dievča, čo nikdy nechcelo dospieť.
2, Zrkadlová amazonka. Dievča opakujúce otcove vlastnosti a pokračujúca v jeho šlapajach.

Peter Pan v sukni:
Dievčatá, čo nikdy nedospejú. Keď už si nájdu partnera, nechajú sa preniesť do vzťahu, ktorý sa podobá na otca a dcéru (resp. učiteľa a žiačku). On ju riadi, prevychováva a je jej autoritou. Ona je pasívna, povoľná a snaží sa byť čo najdonalejšia, aby ju partner neopustil. Tento vzťah im vyhovuje, ale niekedy to zájde i do extrému, kedy je žena manipulovaná a nútená do vecí, ktoré by robiť nechcela. Nikdy, ale proti svojmu partnerovi nič nepovie a svoj hnev takmer nikdy nedá najavo – necháva ho vo svojom vnútri ako rozžeravenú magmu, ktorá buble v sopke – namiesto toho, aby svoj hnev vystrekla, tak ho zadusí vo svojom vnútri. To vedie k poryvu osobnosti, depresiám a psychickej ochabnutosti.
Tieto dievčatká hľadajú pevnú mužskú náruč, ktorá by ich ochraniteľsky objala. Duševne sa cítia maličké a keby sa to dalo povedať nahlas, povedali by: ,,Budeš dávať na mňa pozor? Nemala som otecka. Budeš teraz mojím oteckom ty? Budeš sa o mňa starať a budeš ma ľúbiť?“
Chcú byť milované, strážené a smerované. A ovládané. Chcú sa páčiť, sú prehnane hypersenzibilné, dokážu byť citové vydieračky (nie schválne, svoje činy a slová si neuvedomujú, robia to z čistej a zúfalej lásky) a nedobre znášajú dlhšie odlúčenie od partnera. Trpia skľúčenosťou, pocitom menejcennosti a zväčša i narcizmom (príliš sa o seba starajú, alebo naopak, tvrdia o sebe, že sú škaredé, hlúpe a že sú nevhodné pre partnera). Na vyliečenie pomáha psychické uvedomenie a dospetie. Ak už raz dospejú, svet sa im obráti úplne naruby a zrazu je všetko úplne iné.

Zrkadlová amazonka:
Obtiahnutá ako cez kopirák. Chtiac, či nechtiac kopíruje otca, jeho vlastnosti a jeho povahové črty. Ak bol otec alkoholik, tak aj ona sama sa ním stáva. Ak bol otec vorkoholik, budiš, bude ním i ona. A tu nejde len o gény, ale o akýsi zlom v dievčenskej duši, zapríčení otcovou tyraniou. Dcéra je rozhodnutá pokračovať v tom, v čom jej otec zlyhal. Vyráža do sveta s a despotickou úlohou a bude ostatným robiť to, čo jej robil kedysi otec. Zrkadlové dcérušky sú úplným opakom Petrovi Panovi v sukni. Ako som spomínala vyššie, PPvs sú pasívne, zatiaľ čo tieto Amazonky sú stelesnením hyperaktivity. Sú tvrdé, zásadové, majú v sebe decifit feminizmu. Odmietajú mužskú spoločnosť, ba ju niekedy až nenávidia. Sú voči nej algidné a repulzívne (taktiež je tu väčšia pravdepodobnosť, že sa u nich vyvinie bisexualita).
Sú veľmi ,,superstárovské“. Túžia byť vo všetkom najlepšie, vo všetkom vyhovujúce, skrátka dokonalé (najlepšie v škole, v súťažiach, v práci, etc.,). Ak zlyhajú, ak sa im nepodarí v niečom sa umiestniť, dosť ich to zožiera a upadajú zo svojho neúspechu do depresie. Tiež sú to ženy, ktoré chcú, aby si ich ľudia všimli a poľutovali ich.
Napriek tomu, akú majú vonkajšiu povahu, sú citlivé, chápavé a obetavé, len to nedajú najavo. Ak to okolie nepochopí, zvyknú stvrdnúť, skryť sa pod chladnú masku a stať sa cyničkami. Riada sa heslom ,,Radšej nemilovať vôbec, ako sa potom trápiť.“
Paradoxne, keď si nájdu muža, postupujú takmer rovnako ako ich predchádzajúca verzia. Svoj ,,superstarizmus“ prenášajú i do rodiny. Sú na seba kritické a prísne, snažia sa byť za každých okolností schopné a vždy funkčné, potlačujú v sebe všetky zlé emócie a krachy, čo si potom odnesú Amazonkyne deti, prípadne i manžel. Pred tým chceli byť najlepšie v kariére, teraz chcú byť najlepšou matkou. Ich život sa skladá len zo superlatív a slov naj, naj, naj. Isto, byť pracovitý a nelenivý, je dobrá vlastnosť, ale nie až v tomto zmysle, keď to zasahuje do sebapoškodzovania.
Druhá vec. Amazonky sa niekedy nevydajú. Resp. sa nechcú vydať a tiež nechcú mať deti.

Väčšinou dievčatá nie sú len jedno, ale zvyknú sa do nich miešať i prvky druhej kategórie. Ale jedna sorta prevláda viac, ako tá druhá.

Neviem, ako ukončiť tento blog, pretože som sama nenašla riešenie, ako sa z tohto bludu vymotať. Stále svojho učiteľa platonicky a vášnivo milujem a nezmení to ani fakt, že ten vzťah nie je reálny.

Pod blog poprosím dievčatá s týmto syndrómom, aby sa zapísali, nech mám s kým vzdychať nad Hughom Lauriem a Jeremy Ironsom

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu