(Moja dnešná morská panna, by mala zrejme čierny chvost, ešte černejšiu mušlopodprsenku, na krku by som mala akurát tak vybíjaný ocvočkovaný náhrdelník a vlasy by som mala červené, ako vták ohnivák. Nuž. Štýl obliekania sa v priebehu desiatich rokov radikálne zmenil.)
Ariel bola moja najlepšia kamarátka a obe sme si hľadali svojho či čiernovlasého Erika (ten môj Erik bol väčšinou nejaký úbohý chlapčisko z kúpaliska, ktorého som donútila, aby sa so mnou hral na zamilovaných cvokov), ktorého by sme mohli milovať a stratiť kôli nemu hlas. Milovať bol pre mňa vtedy neznámy pojem, ba až nepodstatný. Hlavné bolo predsa to, že som bola panna a mohla som si len tak fidlikovať chvostom kade-tade po celom oceáne.
Na morské panny už dneska neverím. Už medzi ne totižto nepatrím a cudzích chlapcov už neobťažujem, lebo svojho pravého Erika som si už našla – dokonca kôli nemu strácam hlas, hoci nie natrvalo. Taktiež som opustila oceán, len aby som odišla za svojím milovaným na pevninu. On ma vlastne odmorskopanil, ak chápete, ako to myslím. Stratila som svoj panenský chvost a dostala som dve nohy, na ktorých sa v prvých chvíľach ťažko stálo. Byť zamilovaný, ale nie je peříčko. Občas sa sem-tam vynorí Uršula, ktorá mi chce Erika prebrať. Občas sa bojím, že nás nejaký debil (čítaj: murény) zhodí z loďky, alebo, že sa pred Erikom strápnim česaním vlasov vidličkou.
Akoby rozprávky predchádzali skutočnému životu. Majú čosi do seba. Ich rozprávkový charakter sa niekedy až desivo plní.
Tieto detské žvásty vám nerozprávam len tak. Chcem len upozorniť na to, aké je dôležité nechať deti deťmi a nenútiť ich príliš rýchlo dospieť. Svet dospelých nie je ani ľahší, ani krajší, ako si deti myslia. Práve naopak. Je tvrdý a boľavý.
Ozaj príjemným spestrením a myslím, že aj najkrajším v živote dospelých, je vidieť vlastné deti, ako veria v neviditeľné – v tej chvíli, akoby sa do nás tiež vkradli spomienky z detstva. Vidíme víly, škriatkov, duchov či strašidlá. Predierame sa džunglou, oceánom, ba aj tancujeme v kryštáľových sálach.
Deti si strašne želajú žiť v rozprávke, alebo aspoň vidieť pár rozprávkových bytostí. Rodičia však časom zistia, že deti sú sami o sebe tou najkrajšou rozprávkou, aká len môže byť. Akoby boli deti utkané z tej najrozprávkovej nite a zašité tou najrozprávkovejšou ihlou. Deti sú ňuňu. Keď budem dospelá, budem mať tlupu detí, na to dám krk.
Deti sú rozprávka. Deti do nej i patria. Neberme im ten, pre nás surrealistický a naivný, svet, ale nechajme ich samých vstúpiť do ťažkopádnej reality, keď to sami uznajú za vhodné. Najväčším zabijakom detstva sú rozchody a hádky rodičov, smrť človeka a týranie detí. Snažme sa o to, aby mali deti dobré a krásne detstvo. Aby sa fantázia tvrdo zakorenila v ich mysli, aj keď raz častým nepoužívaním vyprchá. Je to dobrým posuvákom do života.
(Ak niekto v devätnástich hrá WoW-ko, nechajte ho tak, zrejme je to ešte kútikom duše dieťa)
Pýtate sa ma, či vôbec verím na rozprávky. Verím. A či si ich viem predstaviť? Nie, ale určite ich predstavím svojím deťom, ktoré raz budem mať.
Dobre ľudkovia, je čas vrátiť sa zo Zeme-Nezeme ku matematike.
,,Dobre mami, už naozaj ten počítač vypínam, len sa rozlúčim s Petrom Panom!“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
21. 10.októbra 2010 21:05
a som tam A Petra ľúbim najviac.
2
rozprávkové niečo...
prosím, len oprav si to "cudzých", nech neprzníme ešte aj vzory
prosím, len oprav si to "cudzých", nech neprzníme ešte aj vzory
Napíš svoj komentár