Yvonna (pokus o Shakespeara na prírodno aj so šafránom).

Rozprávač:
Čo kto ľúbi, to ho hubí,
až kým nás Smrť nazahubí.

Smrťka:
Ej, ja tak neznášam rozprávačov,
majú v tejto hre hru uspávačov!
Sme v hra v hre. Láska-neláska.
Ale veď moja náruč dievča poláska.

Poslíček Smrťky:
Pani moja, to je ona,
sladká a tichá- Yvonna!

Smrťka:
Čože ju sem privádza?
Snád ma k boju vyzíva?
Cháron ju prijal na svoju loďku?

Poslíček Smrťky:
Ponúkla mu noc na svojom lôžku,
že mu zo svojho tela dá trošku.
Je to morbidné, sľúbila mu svoje vlastné črevá.
A Cháron dúfa, že jej milosť sa nenahnevá.
Pani moja, Cháron dievky rád,
najmä takéto, vraj jej krása,
prevýšila i tú vašu, zdá sa.

Smrťka:
Vyškrabem mu oči. Neverník!
A že črevá- no Smrť sa hnevá!
A Yvonna?
To malé žieňa?
Ako mŕtvola sa mu už páčiť iste nebude!

Rozprávač:
Zatiaľ je živá.
Ako púštny kvet ľahko nevyschne.

Smrťka:
Dlho nebude!
A moja ruka jej ľahko život utne.
Stačí jemné poláskanie.
A z líc jej život zhynie.

Rozprávač:
Klope akoby si šla ruku vybúšiť,
niekto by jej mal tie slzy usušiť,
a zlomené srdce, tú kolísku, utešiť.

Yvonna:
Oddávam sa tichej viere,
že ma Smrť nevyhodí pred jej dvere.
Smrťka moja, láska čierna,
či vidíš, že som mierna?
Objímeš telo bez duše,
skôr než ma pes pokúše?

(V diaľke šteká pes)

Smrťka:
Váham, či beriem,
či telo tvoje nezožeriem,
ach, to je len paranoja,
Yvonna, ty si moja!
Dievča, nuže, poď sem.
Nech ti líčka poškrabem.
Na cestu smrti ti krása,
nebude chýbať viac, zdá sa.
Či?

Yvonna:
Ber si ma
a zabi ma.
Mne už žiť nestačí.
Pozri sa mi do očí,
vidíš v nich to, čo cítim?
Smrťka moja, vcíť sa na chvíľu,
a prejdi sa so mnou jednu míľu.
Poviem ti rozprávku.
Smutnučkú rozprávku.

Poslíček Smrťky:
Si v agónii.
Duša, telo tvojej mysle,
prežíva tieto chvíle zvyšlé.
Si dieťa, ber si hrkálku,
a prac sa za naším kopcom!

Yvonna:
Chcem umrieť! Neprávom ma dieťaťom voláte,
milý pane, i vy, ostatné panie,
toto už nie je len klamné zdanie
som pred božím súdom, nože ma už uspite.
Bolí ma to, drží ma to,
tu, pri srdci, lásky brzdy.

Poslíček Smrťky:
Nemáme predsa vždy
všetko čo chceme.
A my to vieme...

Rozprávač:
Od lásky hynieme.

Smrťka:
Mlč, milenec môj,
lebo príde čas tvoj.
Je to jej posledný rekviem.
A ja si rada vypočujem,
milerada,
jej verziu rozprávky.
A na cestu jej budú hrať,
tvoje povestné hrkálky.

Poslíček Smrťky:
Ako jej čiernosť nakáže,
neposlúchnuť rozkaz býva ortieľ smrti,
ale
to dievča Vám ešte dokáže,
že sa jej len zaľúbené srdce v hrudi vrtí.

Yvonna:
Nedokážem sa smiať,
śťastnou sa hrať,
nieto ešte milovať. Ha!

Poslíček Smrťky:
Sú to len poryvy srdca,
láska ich zašije svojím pevným vlasom.

Yvonna:
Nechápeš ma, prac sa!
Láska ma akurát zničí svojím hlasom.

(Zaduní čísi hlas)

Srdcová dáma:
Vážne?
Tebe láska nedáva niečo vzácne?
Nedáva ti potokom pocity krásne?
Nuž, to je chyba.
A ty, Smrť,
ty stará ježibaba,
ty sa od hanbi krč!

Smrťka:
A-ale, Srdcová dáma,
ona prišla len tak sama.
Veru, samučičká samá.
A o smrť prosí ona sama.
Veru, prosíka o ňu sama.

Srdcová dáma:
Ona sama, to je dráma!
Ale láska sa smrťou nelieči,
lásku len láska vylieči.
Klin sa klinom vybíja,
rytier ti srdce ozbíja,
len si vyčkaj, príde,
a tvoj žiaľ odíde.

I vy choďte!

(Odíde Smrťka i s poslíčkom)

Yvonna:
Ľúbim niekoho- tak blízkeho!
A pritom je tak ďaleko (tak strašne ďaleko)
Neviem mu to povedať voľako.
Tie dve krátke slová.
Či sa len nenahnevá.
Či ma len, stvoru zamilovanú, pochopí.
Či mu môj tichý úsmev srdce roztopí.
Je to b-bohužial márne,
cestu k sebe nemáme.

(prepukne v plač)

Srdcová dáma:
Možno stačí len Je t´aime.

Yvonna:
To nepozná.

Srdcová dáma:
Si hrozná.
Nebude ťa on dlho čakať.
Nenechaj mu srdce plakať.
Len tá veta drobná...
Ako len znie?

Yvonna:
Je-je...

Srdová dáma:
...t´aime.
Slová z Francúzska známe,
na vyznanie lásky už máme.

Yvonna:
Je t´aime...




Chcem...

bežať...

v TVOJICH teniskách.
(asi o štyri čísla väčších).

Venované opäť jemu.
A uvedom sa. Si to ty.

*Yvonna je francúzske meno, ktoré sa dá prekladať ako Ivona. Ivona = Ivana.
*Je t´aime = milujem ťa, ľúbim ťa.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu