Zbavená všetkých hriechov?

Len ja a cigareta v ruke.
Bolo skoro ráno. Tak skoro, že bola ešte tma a vonku ešte stále svietili večerné lampy. Svietielkovali za tým špinavým sklom ako chabý lúč mesiaca. Osvetľovali pieskovisko, školy spojené tunelom, detské ihrisko a...
...a kostol. Brrr. Bitúnok.

V tú chvíľu som mala naozaj strach. Hovorila som si: ,,Už len jedna cigareta a pôjdem tam. Už len jeden hriech a pôjdem tam. Už len chvíľu. Fakt, len chvíľočku. A ešte chvíľku...“
Naťahovala som čas. Hrala som sa so cigaretou. Odklepávala popol. Klopala čižmou do taktu. Odrapkávala nabiflené fázy z modlitebnej knižky. Mala som hriechov na jednu A4 a to tiež len svojím milimetrovým poctivým písmom.

A spomínala som.

Vôňa myrhy. Tak čistá a jasná. Ako mätový čaj so citrónom.
,,Pýtam sa vás. Zriekate sa hriechu, aby ste mohli žiť v slobode Božích detí?“
Tucet detí okolo mňa tichu zašumelo ,,Zriekam.“
,,Zriekate sa vábivých pokušení, aby vás neovládal hriech?“
Daľšie odhrkútané slová ,,Zriekam.“
,,Zriekate sa zlého ducha, pôvodcu a kniežaťa hriechu?“
A vtedy som to zamumlala.
To tiché: ,,Zriekam.“

A viete čo? Nepomohlo to. Napriek dúfaniu mojej zbožnej rodiny som sa veselila ďalej.

Okolo mňa sa nehanebne niesla dymová aróma cigariet. Ani som sa nepoklonila.
Špongia namočená vo svätenej vode bola vyschnutá. Kasička na korunky preplnená. A ja som stála v ligotavej sále plnej lavíc a podušiek pričom sa do okna sa opierala tma.
A horeli sviečky.
Mohla som sa jednoducho obrátiť a odísť.
Mohla.
,,Dieťa moje,“ ozvalo sa z šera ,,Je skoré ráno, potrebuješ niečo?“
Cúvla som ku dverám ,,N-nie.“
,,Prišla si na spoveď?“
Nie, ty starý dedo, prišla som rozbiť kasičku a ukradnúť ti keše, aby som si mala za čo kúpiť cigarety!
,,Hmmm.“
,,Poď,“ pozval ma dojímavo ďalej ,,Zrejme sa máš z čoho spovedať.“
Zrejme narážal na cigaretový smrad a moju krátku sukňu s dierkou v pančuškách.
A tak som sa nechala. Viesť rovno do tej búdy. Teda pardón, do spovednice.
Sadla som si na svoje miesto a čakala. On si sadol oproti mne za to dierkované okno.
,,Prežehnaj sa.“
Zdvihla som ruku.
,,Pravou, dieťa moje.“
Prežehnala som sa.
,,V mene otca, syna i ducha svätého.“
,,Amen,“ ozvala som sa apaticky a v polke slova ma zaskočil tuberácky fajčiarsky kašel ,,Pardón.“
Ticho za oknom. Ťažký prípad, šéfe?
Vytiahla som papierik a čítala: ,,Spovedám sa Pánu Bohu i Vám otče, že som od poslednej spovede spáchala tieto hriechy...“
,,Kedy si naposledy bola na spovedi?“
,,Pred dvoma rokmi?“
,,Hmmm. Spovedaj sa, dieťa moje. Nech je Cirkev a Boh je k tebe milosrdný.“
,,Cirkev?“ opýtala som sa a zrazu mi na hlavu padli všetky tie veci a slová, ktoré som prednedávnom počula ,,Cirkev ma počuje?“
,,Ja som Cirkev. Počúvam ťa.“
,,Aha, hmmm.“
Roztvorila som papierik a prižmúrila do tej tmy oči. Menšie písmenká som snád písať už nemohla.
,,Začala som fajčiť,“ dostala som zo seba ,,Spočiatku to boli len mentolové Petry, ale teraz som pri Marborkách. Ja nie som závislá! Len mi to chutí.“
Počula som čosi, čo sa podobalo nadávke (mohla som ho podozrievať z porušenia druhého božieho prikázania- nevezmi meno božie nadarmo), ale možno som si to len domýšlala.
,,Pokračuj,“
,,Spala som s dievčaťom,“ rozlúskla som sa daľším riadkom ,,Ale to tiež keď som bola opitá.“
,,Čože?“ ozvalo sa vydesene za okienkom.
,,Hovorila som,“ nahnevane som zvyšovala na toho nahluchlého dedka hlas ,,Že-som-spala-s-dievčaťom!“
Každým slovíčkom mi stúpal hlas o poltón vyššie a všetko som sfarbila dômyselným odtieňom a dynamikou. Slovo dievča som zaspievala asi takto: Diééé-vča-ťóóm. Bolo to ako pri rozvičovaní hlasiviek. Doremifasollarido...
,,Ešte veľa máš hriechov?“
,,Ešte ostáva šesťdesiatštyri. Dva som už povedala.“
,,Pff! Daj mi ten papierik, prečítam si to sám a potom môžeš ísť.“
Zrolovala som ho na jeho príkaz do úzkeho plížika a začala strkať cez okienko farárovi. Papier sa však v polovici skrčil a zasekol sa v úzkom otvore.
,,No do boha!“ ozval sa celkom vetcho a živo starý farárko ,,Skús do toho pichnúť!“
,,Ale šak pichám a nič!“ šťuchala som zúfalo do zaseknutého papieriku. Potom som ho ešte trochu pokrčila a vrazila doňho celou silou. Aleluja, papier vyšiel druhou stranou, síce pokrčený a roztrapkaný, ale stále čitateľný. Ozvalo sa šušťanie a rozbalovanie. Chvíľu bolo ticho a ja som sa už pohrávala so šťukátkom zapalovača.
,,A to je všetko?“
Vyznelo to hrozne ironicky a sarkasticky.
,,To je všetko,“ prikývla som na súhlas ,,Už môžem ísť?“
,,Nie, ešte ti Cirkev neodpustila.“
Zaškrípala som zubami ,,Tak už ma rozhrešte!“
,,A ja ťa rozhrešujem, od tvojich hriechov, v mene otca i syna i ducha svätého.“
,,Amen,“ zamumlala som rozpačito a môj zadok už začínali pomaly, ale isto žrať mrle. Trčala som tam už dobrých pätnásť minút. Ach, ako som len neznášala túto búdu.
,,Poďakujte Pánovi, lebo je dobrý,“ ozval sa znova farár. Ten si nedá pokoja že? Najprv Cirkev a teraz i môj Pán.
,,Ďakujem?“ typla som si odpoveď. A typla som zle.
,,Nie. Správne sa má odpovedať: ,Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.´“
,,Aha.“
,,Zopakuj to po mne.“
,,Lebo jeho milosrdenstvo trvá navždy.“
,,Naveky!“
,,Tak naveky, otče!“
,,Pán Ježiš ti odpustil hriechy. Choď v pokoji. Pomodli sa desaťkrát otčenáš a päťkrát zdravas.“
Desaťkrát otčenáš?! Kriste, ten som aj zabudla.
,,Jasan. Amen. Dovidenia. Ďakujem.“ zamumla som a s nadšením som rozrazila dvere a vybehla z kostola von rovno na detské ihrisko ,,Páni, som čistá a nevinná.“
Veru. Boh mi odpustil. I tá nešťastná Cirkev dokonca. Môžem začať odznova a to dobrým krokom.

Viete. Na tú malú chvílu som fakt uverila, že som cnostná a nevinná, oslobodená od hriechov a pokušení. Ticho som tam odrapkávala zdravas, lebo ten som si pamätala. Veď otčenáš poviem potom, len čo nájdem na google celú motlitbu.
,,A že choď v pokoji,“ zasmiala som sa a vytiahla neotvorenú škatuľku cigariet, z ktorých som si vytiahla jednu rolku a tú následne strčila do úst. Ako som si zapálila, ten pocit čistoty a mravnosti a sa vyparil.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu