Žolík

I keď sa smeje
a farebné háby má,
- stále je len žolík,
sám, mocný
hrdina?

Zámky.
Vzdušné zámky postavené z balíčkov kariet. Každý z nás si aspoň raz v živote takýto zámok vystaval a popritom ani len netušil, že karty nie sú zrovna najvhodnejší stavebný kameň.
Múdrejší sa z toho poučili a dneska stavajú radšej z niečoho iného, napríklad z lega.

Stačí jemný vánok, chvost mačky, prievan z otvorených dverí, ťarbavá a do stien narážajúca mucha a zámok je preč. Zriedka sa zrúti len jedna karta. Nie. Ony sa rozsypú všetky, padnú po poschodiach k zemi a domček z karát je razom fuč a všetko pekné s ním.
Život berie všetko a nám ostane len čisté vyhladené pole a ruiny popadaných kariet na stole.

Predstavte si, že si takéto zámky staviate rok po roku. Je to už takmer únavné, ale je to akási povinnosť aby ste prežili. Každí predsa potrebuje svoj zámok, miesto, kde sa bude môcť schovať a prebývať - útočisko. A každí potrebuje k tomu karty - ľudí, ktorými sa obklopí.

Predstavte si, že ich staviate s neomylným pocitom, že sa vám i tak rozsype a o rok budete stavať znova nový - ďalší - len s inými kartami, ktoré si potiahnete z kôpky na stole.
Tie staré vám totiž po páde rozfúka vietor do neznáma. Už to nebudú vaše karty.

,,Nemysli na to, že čo ak raz, Ivi. S tým sa nedá žiť."
,,Aspoň mi nie je ľúto každého zrúcaného zámočku."

Striedate pikové sedmičky s károvanými deviatkami a začnete stavať. Čierna, červená, čierna červená. Káro, piko, srdco, tref. Karta o kartu, na ne karta, všetky do radu, do taktu, jedna pre druhú aby podopreli tretiu - tak to predsa v živote chodí, nie?
Malo by.

,,Život by bol príliš jednoduchý, keby všetko chodilo tak akoby malo."
,,Život nechodí, ty ťava!"

Na spodok - na osem párov krehkých oblých nôžok postavíte svoje základy, ktorými podopriete zbytok veže. Ale koho dať na spodok svojho zámku? Dôležitých, alebo práve naopak - menej dôležitých ľudí? Ak budú nízko, majú šancu prežiť pád veže. Ale isto, keď sa na nich zrúti všetko ostatné?

Staviate druhé podlažie, následne tretie a potom príde vrchol.

Koho dať na špic svojho zámku? Tých čo sa nebojíme stratiť ako prvých, alebo práve naopak, tých, ktorý zastrešujú celý náš život - naše všetko? Ako veľmi bolia pády z takých výšok?

Nevieme.
A to je na stavaní domčekov z kariet neznesiteľné. Tá hádanka, to, že staviame intuitívne, pocitovo, bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu. V konečnom dôsledku je to i tak jedno. Žiadny domček z kariet nevydrží večne.

,,Raz o teba prídem."
,,Neprídeš."
,,To vraveli všetci."

Treba si uvedomiť, že každá jedna karta nášho zámku je podstatná. Ani jedna nie je menej dôležitá od druhej. Všetko je to spolu poprepájané. Sila celku, skupiny - čo dneska zmôže jeden človek, ak je sám? Dokáže byť človek sám? Nedokáže.
Oddeliť jednu kartu od zámku je takmer nemožné bez toho, aby sa nezachvel. A nepopadal.

,,Prídeš o jedného a máš pocit, že si prišiel o celý svoj svet."

Tref.
Káro.
Piko.
Srdco.
Čierna,
červená,
čierna
a zase červená.

A bum.

Občas... sa stotožňujem s jednou kartou.

Kartou, ktorá je vždy len náhradou za inú kartu - za chýbajúcu kartu, kartu, ktorú nemáme, ale chceli by sme ju mať. Kartu, na ktorú vyčkávame niekoľko kôl a pre ktorú riskujeme prehru.

Žolík je druhá najdôležitejšia karta.
Prvá je hocijaká iná.

Lebo i keď je žolík super a dokáže nahradiť chýbajúcu časť v postupke, stále to nebude ono. Bude to špinavá postupka. Nie čistá. Vnímate ten rozdiel? Čistý. Špinavý. Nevinný. Krvavý.

Žolík
sám o sebe nemôže nikdy fungovať a ako karta je tak trochu navyše. Nezaručuje víťazstvo. Poteší, ale dôležitejšie sú iné karty a spoločný menovateľ tých kariet.
Farba. Číslo. Znak.
A štastie...

Ten čo sa najviac smeje je poväčšinou sám.
A šťastie...
... praje tým, čo si ho nezaslúžia.

Je dobrý na nahrádzanie. Na zalepenie chýbajúceho, na zaplnenie prázdnych radov a medzier - šikovná a chytrá jednorázovka. Nič viac, nič menej. Len most medzi dvoma brehmi.
A potom žolíka vyhodia z hry.
Lebo svoj účel už splnil. Doplnil, čo bolo treba. Zaplátal tú okatú dieru a naplnil to bezodné prázdno.
Alternatívne riešenie.

,,Všetci sme nahraditeľní."

Žolík rozosmeje, pohladí a pomôže. Ale nikdy pre osobu nebude mať toľkú cenu ako chýbajúce srdcové eso. Ako hocijaké eso.
Esá majú hodnotu. Žolík nie.

,,Už nechcem byť prostredník. Už nechcem byť tá druhá. Už nechcem byť náhrada a niekto, kto je možnosťou, ale nie voľbou. Už nechcem."

Prídu, požolíkujú a odídu.

Tak nepotrebne potrebná karta.
Ľudia si ho presúvajú kade tade, z rúk do rúk, z postupky do postupky, z postupky do ruky a naopak, znova, ešte raz a dokola.
Nestihne sa ani poriadne ohriať a už ho vymieňajú za kartu, ktorú nahrádzal a zastupoval. Ruky, stôl, ruky, stôl.
Raz nahrádza kráľa, raz obyčajnú trojku, tam piko a tu káro. A motá sa v tom rýchlom kolotoči bez prestania. Káro, piko, srdco, tref. Šablóna.
Peng!
Zas to srdcové eso...

,,Preboha, kto vlastne som?"
,,Si to proste ty."
,,Ale ktorá časť mňa?"

Nemá len jednu podobu. Nemá ani len svoju podobu, okrem vyškerenej tváre a zvončekov na čiapke.
Má ich rovno viacej. Každému sa prispôsobí do jeho špinavej postupky. Proste žolík, karta mnohých tvarí, ktorá len nahrádza.
Nahrádza chýbajúce.

,,Prečo nemôžem byť to chýbajúce? To prvé?"

Wikipedia tvrdí o jokerovi dve veci zaujímavé veci:
-najsilnejšia karta v žolíkovi (a iných kartových hrách), synonymá: joker, Jolly Joker
-prenesene: plnohodnotná náhrada niečoho

Irónia, že?

Čierna, červená, čierna a zase červená.
Srdco ♥, Piko ♠, Káro ♦, Tref ♣

(Žolík svoj znak nemá...)

*** Venované @filinko , ani neviem prečo ***

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu