A oplatilo sa. Na očakávanie všetkých "Slečna maturantka" na prvý raz pekne zmaturovala ( čo neskôr možno aj viac než patrične oslávila...a to nielen raz . Dokonca aj výšku mala už istú a tak vznikla otázka, čo si počať s tými "najdlhšími a nakrajšími" prázninami v jej živote...
A tak sa už bývala slečna maturantka pobrala do hlavného mesta s jednou so svojich najlepších priateliek pod zámienkou niečo zarobiť na školu, získať skúsenosti a neostať sedieť doma, v malom mestečku, kde sú akcie bežné asi ako japonský turista bez fotoaparátu.
Plné nadšenia a elánu s vakmi väčšími ako ony samy sa teda pobrali skúsiť šťastie.
A tak sme si našli prácu, s ubytovanim nebol tiež problém. Preto sme sa na veľký šok a začudovanie oboch strán rodičov nevrátili o týždeň neskôr domov bez peňazí a s plačom .
Keďže sme sa chceli aj trochu zabaviť, nielen neúnavne pracovať, kedy inokedy ako v piatok večer (či už skôr v noci) sme sa rozhodli na poslednú chvíľu niekam vyraziť. Ale kam ísť? V meste kde sme poznali sotva 5 ľudí a aj to traja z nich boli kolegovia v práci. Preto sme tieto kontakty aj využili a kamarátka zavolala svojmu kolegovi, Jergušíkovi.
Tento Jerguš bol úplne normálny 20 ročný chalan so slabosťou pre mužské pohlavie a s tendenciu vždy sa nepozorovane vypariť zo spoločnosti domov. A tak sa stalo aj spomínaný piatok. Zábava v plnom prúde...ale kde je Jerguš?? Až v neskoršom telefonáte sme sa dozvedeli že on už je doma...vlastne ani nie tak doma ako skôr na schodoch pred bytom. Na otázku prečo nie je už dnu odpovedá že predsa kľúče ma jeho priateľ, ktorému sme ich nanútili, kedže sme vedeli o Jergušovej úchylke vždy sa vypariť z miesta činu.
...počkať...Kde je Jergušov priateľ??...
V snahe pomôcť im sme sa neplánovane odviezli k nášmu zúfalcovi, ktorý bezradne čakal na chodbe a nevedel čo má robiť, lebo Honzík sa nielenže neozval, ale ani nedvíha telefón. Tak sme sa všetci traja, zmierení s osudom, že dnešnú noc strávime na chodbe bytovky, usalašili na schody a nebyť Jergušovych občasných nárekov, zaspali by sme tam.
Našťastie sa ale Honzík predsa po polhodine len našiel. Prekvapivo, kľúče nestratil a tak sme sa konečne nasáčkovali dnu.
Happy end??...Ešte stále nie...
Nás dve, unavené, zničené najviac potešil pohľad na posteľ, ktorú sme si vybrali. Hneď na to sme sa však dozvedeli, že to je zároveň aj jediné miesto na spanie v celom byte.
Nikdy nezabudnem na nasledujúce ráno...Kde som to?...jaaj...kto to leží veďľa mňa...ahaa...Koho zadok v tangách to vidim??....aaaaaaaaaaaaaaa
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
janulka3112
5. 9.sept. 2008 13:26
hehe... sranda proste musí byť, to sa mi páči...
2
Kedy si to zopakujeme ? isto ti uz chyba gejovske tricko na spanie s flitrami.
Napíš svoj komentár