--------------------------------------------
Písal sa 5. Júl 1943, mohlo byť asi tak po piatej hodine ráno, keď sa motory našich tankov rozburácali a velitelia trčiaci z veží našich ťažkých tankov si vymenili pohľady a prikývli hlavami. Zaznel príkaz vpred a naše tanky v útočnej formácii sa pohli vpred proti nepriateľovi. Kdesi diaľke, ďaleko pred nami, bolo počuť ohlušujúcu sovietsku delostreleckú paľbu poľných húfnic, ktorú sme však očakávali už dávno predtým, niekoľko týždňov dozadu. Zatiaľ ešte žiaden kontakt, žiadne straty, iba žiara na obzore. Zatiaľ bolo šťastie na našej strane. Cítili sme sa nepremožiteľní a nesmrteľní. Naše 88 milimetrové kanóny už boli pripravené na streľbu. Hneď za nami postupovali pancieroví granátnici od SS a transportéri, ktoré kryli ich postup a zabezpečovali zad a niekde vpredu postupovali ženijné oddiely, ktoré v prípade potreby odstraňovali prekážky v podobe zátarasov a mín. Úprimne, ľutoval som ich prácu - boli na nich kladené veľké požiadavky a museli zvládať viacero vecí naraz, pracovať rýchlo a efektívne a mohli byť z prvých, ktorí by padli. Strelec Carstens mi oznámil, že čaká už iba na povel k paľbe. Pred nami sa už rysovalo obranné postavenie červoarmejcov, ktoré sme museli rozdrviť a potlačiť akýkoľvek odpor, pechota mala čistiť zákopy a hniezda. V diaľke sa už ozývali guľomety a protitankové kanóny. Otvoril som poklop svojho tanku, opatrne som sa pozrel cez ďalekohľad na postavenie a do "krkafónu"* som vydal rozkaz ostatným tankom, ktoré spadali pod moju čatu: „Pripravte sa na paľbu a postup zároveň, ukážeme im, kto je tu pán bojiska, držte sa formácie a zvládneme to.“ To, čo som spravil, bolo vtedy nanajvýš riskantné – od pol pása nahor som trčal z veže môjho tanku, rukami som sa podopieral o rám poklopu a sledoval som nepriateľa v diaľke. Na mojej čiernej blúze sa leskla ríšska orlica, vyznamenanie za tankový boj, železný kríž prvej triedy, ktorý som získal už po nejakých tých ťažkých bojoch a na krku som mal na stuhe rytiersky kríž. Vliezol som naspäť do veže, pravú ruku som zovrel v päsť, zohol v lakti a velil som príkazy – „Nur auf mein Befehl!“ , rozdal som pokyny, kto a kam má páliť a na aký cieľ a z plných pľúc som zakričal, v trom hroznom rachote „FEUER!“ naše formácie začali ostreľovať sovietske postavenia. Výbuchy granátov z našich tankov sa ozývali od 800 do 1500 metrov pred nami. Do týchto rán smrti sa pridali aj guľomety. Pechota za nami zrýchlila krok a na ich tvárach bolo vidno napätie a odhodlanie a zmierenie sa s osudom. Rozkaz bol rozkaz a nebolo kedy myslieť. Všetko sa robilo mechanicky, no prípravy boli intenzívne. Tanky postupovali a začali sme prechádzať zákopy plné roztrhaných mŕtvol, no boli tam ešte živí, ktorí sa rozhodli klásť odpor a bohužiaľ aj pár našich ženistov, ktorí boli už tiež mŕtvi skôr, než sme začali ostreľovať nepriateľské pozície. Pechota schladila sovietov bodákmi a lopatkami. „Schnell angreifen, los los!“ – vtedy bolo vidieť a počuť, že naša pechota riadne obsadzuje a čistí zákopy a ničí aj nepriateľskú techniku. Prvá obranná línia bola prekonaná bez väčších strát a dôležité body boli obsadené. Naše granáty trhali nepriateľskú pechotu na kúsky - v zákopoch to vyzeralo ako na zabíjačke - kúsky tiel, znetvorené tváre, po doskách tiekla krv. Ranení boli ošetrení a tí vážnejšie boli eskortovaní do bezpečia. Sovieti nepoznali zľutovanie a delostrelecké granáty dopadali aj na zdravotnícke vozy. Prežili sme, naša formácia bola úspešná, no pechota mala dokopy tretinové straty...
O pár minút neskôr sa objavil konečne súper, ktorý bol pre nás – niekoľko tankov T-34 v počte 16. Problém to nebol, skôr išlo o to, aby nás nenapadli z krídel. Stále sme sa držali formácie, zastavili sme a spustili paľbu po nepriateľských tankoch. Nastal moment, ktorý sme nazvali „skladanie klobúkov“ – veže zo sovietskych tankov krásne odlietali za sprievodu výbuchu munície. Po 15 minútach bol počet nepriateľských tankov zredukovaný na 50 percent a zvyšok sa dal na pomalý ústup. Zbadal som, ako jeden tank na nás mieri – „T-34, dve hodiny, približne 400 metrov...“ PRÁSK! - zadávanie koordinátov však prerušila strela, ktorá sa odrazila od nášho panciera, no napriek tomu som pokračoval „Scheisse... nabiť protitankový granát 39...“. „Strela pripravená!“ „Páliť!“ – z našej 88ky vyletela strela a letela priamo na nepriateľský tank. Pozorovali sme detonáciu a z tanku zostal len horiaci trup bez veže. Pre nás príjemné, no pre nich nepríjemné. „Plný zásah!“ nahlásil strelec. Zaznamenali sme však prvú stratu - jeden tank z našej formáce dostal zásah do pásov, čím ostal nehybný a stalo sa aj to, čo pre nemeckú precíznosť bolo typické - motor vypovedal službu a začal sa prehrievať. Nezostávalo nám nič inšie, než pomôcť našim kamarátom a počkať na pancierových granátnikov, ktorí sa k nám opatrne približovali...
--------------------------------------------
*krkafón - nazývala sa tak časť komunikačného prístroja, ktorý používali nemeckí tankisti - pozostávala zo slúchadiel a krkafónu, čo je vlastne mikrofón, ktorý sa uchytil pri krku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár