Hiró Onoda a jeho 30 ročný boj

V tomto blogu som sa zameral dosť netradične na vojaka japonskej cisárskej armády, na Hira Onodu, ktorý vytrvalo bojoval počas druhej svetovej vojny. Nebol to však úplne obyčajný vojak, ako ostatní, bol to veľmi zaujímavý a vytrvalý vojak, ktorý si svoje povinnosti plnil tak, ako sa aj patrilo a všetko dotiahol až do konca. Do armády vstúpil v roku 1942 a bojoval neuveriteľných 30 rokov. Poviete si, že to nie je možné – a preto som sa rozhodol o ňom napísať, ako jeho boj prebiehal.

Hiró Onoda sa narodil 19. marca 1922 v dedine Kamekawa v Japonsku ako piate dieťa zo siedmych. Keď dovŕšil 17 rokov, rozhodol sa ísť pracovať do obchodnej spoločnosti Tajima Yoko v Číne. Vo firme však pracoval iba do svojich 20 rokov, pretože prišiel povolávací rozkaz a nastúpil k 61. pešiemu pluku. Neskôr bol prevelný k 218. pluku a prešiel výcvikom špeciálnych jednotiek – konkrétne záškodníckych, v Nakanskej vojenskej odbornej škole. Výcvik absolvoval, bol povýšený na dôstojníka a 26. decembra 1944 bol vyslaný spolu s ďalšími vojakmi na misiu na ostrov Lubang, ktorý sa nachádza pri Filipínach. Jeho hlavnou úlohou bolo sabotovať nepriateľské komunikácie, ničiť letiská a prístavy a čo najdlhšie zdržiavať nepriateľské jednotky a samozrejme ich zmiasť. Jednotka, ktorá sa na ostrove nachádzala predtým, Onodovej jednotke neverila a dosť ju spochybňovala a neverila v jej úspech. Ešte však netušili, ako sa situácia zmení...

Po februári 1945 svojim mužom nariadil stiahnuť sa do hôr. Tu sa naplno prejavil jeho zmysel pre povinnosť . S Onodom boli len traja vojaci – vojak Yuichi Akatsa, desiatnik Shoichi Shimada a vojak prvej triedy Kinshichi Kozuka. Počas ich pôsobenia zabíjali miestnych partizánov, dostávali sa aj do prestreliek s miestnou políciou a zabili žiaľ aj niečo cez 30 filipínskych civilistov. Stále sa držali rozkazov a odmietali sa vzdať. Medzičasom Japonsko však už kapitulovalo a Onoda a jeho muži sa nemali o tom ako dozvedieť a riadili sa aj naďalej príkazmi. Bolo im totiž povedané, že činnosť majú ukončiť až na osobný povel ich nadriadeného veliteľa. Prvýkrát sa o konci vojny dozvedeli v októbri 1945 z letákov, ktoré im boli zhadzované z lietadiel. Považovali to však za dezinformáciu a nepriateľský spôsob, ako ich donútiť vzdať sa. Yuichi Akatsa sa jedného dňa od svojej jednotky vzdialil v roku 1949 a po pol roku (už v 1950) sa vzdal sa filipínskym jednotkám. Pre zvyšok jednotky to bol však problém a začali byť ešte viac opatrnejší.

V roku 1952 nad celým lesom boli zhadzované letáky a fotografie rodín Onodu a zvyšku jednotky, no aj tento ťah považovali za šikovný trik spojencov. V roku 1953 bol Shimada postrelený do nohy počas prestrelky s miestnym rybárom a Onoda ho zachránil a ošetril. O rok neskôr, v máji bol Shimada zastrelený vyslanou pátračskou jednotkou armády. Kozuka zomrel v roku 1972, v októbri, pri prestrelke s miestnou políciou. Spolu s Onodom zapálil zásoby ryže (nakoľko v popise ich činnosti boli záškodnícke práce) a po tejto činnosti narazili na miestnu políciu a udiala sa vyššie spomenutá vec. Onoda si zásoby potravy získaval sám priamo z dostupných zdrojov v prírode. Treba však spomenúť, že sa nejednalo o nejaký zabudnutý ostrov, ale ostrov s tromi veľkými mestami, policajnou, ale aj vojenskou posádkou a veľkým množstvom obyvateľov. Pravidelne boli posielané trestné prápory, ktoré mali za úlohu nájsť Onodu. Nikdy ho však nenašli a veselo ich vodil za nos po horách a lesoch. V neskoršej fáze už bola samospráva z neho zúfalá a hocikto, kto naňho narazil, mal povolenie ho zabiť. Do pátrania boli zapojené aj vrtuľníky a lietadlá, no neúspešne. Onoda, s výcvikom zo 40tych rokov, sa úspešne skrýval aj pred technikou rokov 70tych. Používal priam primitívne, až zvieracie techniky skrývania sa a číhania, s ktorými prišli už ninjovia pred tisíc rokmi.

Po stopách Onodu sa vydal mladý študent, budúci novinár Norio Suzuki, ktorý sa na vlastnú päsť vybral do lesov,aby sa za každú cenu s Onodom stretol a porozprával. Suzuki ho našiel asi po štyroch dňoch neustáleho hľadania. Alebo skôr Onoda našiel jeho. Porozprával svoj príbeh, nechal sa aj vyfotiť a stali sa z nich priatelia, no aj tak sa odmietal vzdať. Dodal však, že sa vzdá, pokiaľ mu rozkaz vydá jeho veliteľ, pretože armáda nie je holubník.

Suzuki sa vrátil do Japonska spolu s fotografiami, kde je on odfotený spolu s Onodom a vyhľadal jeho nadriadeného veliteľa, majora Tanigucicho, z ktorého sa medzičasom stal majiteľ kníhkupectva s iným menom. Taniguchi vycestoval na ostrov Lubang, kde sa s Onodom stretol - písal sa 9. marec 1974. Major, oblečený v cisárskej uniforme, mu prikázal ukončiť jeho činnosť, ktorej sa držal celých 30 rokov. Onoda odovzdal svoju pušku Arisaka, o ktorú sa celý čas veľmi dôkladne staral a aj po takej dlhej dobe na 300 metrov zanášala sotva 10 cm, spolu s ňou aj 500 kusov nábojov, niekoľko granátov a katanu. Napriek tomu, že zabil počas 30 rokov aj pár civilistov, no vzhľadom na vtedajšie okolnosti dostal odpustenie od prezidenta Ferdinanda Marcosa. Onoda mu odovzdal aj svoju katanu, no Marcos mu ju s úctou vrátil. Po príchode domov sa podrobil lekárskemu vyšetreniu a zistilo sa, že je stále zdravý po fyzickej, ako aj psychickej stránke a z hľadiska kondície bol na tom ešte lepšie, než jeho vrstovníci. Taktiež dostal vyznamenania za plnenie povinností a vernosť armáde. Jeho príbeh je príbehom vytrvalosti, oddanosti a odvahy a hlavne dodržania sľubu. Koľko ľudí by vydržalo toľko, čo on? Pre niekoho môže byť Onoda vymletý fanatický mozog, no pre veľa ľudí je symbolom existujúceho kódexu cti, ktorá môže znamenať viac než život.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu