Cítili sme hnilobný pach mŕtvol, na ktoré sadali muchy a cez niektoré liezli už hnilobné červy. Niektoré mŕtvoly boli tak blízko, že sme ich využívali aj na čiastočné krytie. Našim mŕtvym sme poodlamovali identifikačné známky a ak sa dalo, stiahli sme ich dole a preniesli do zadných častí zákopov. „Zasrané svine, už nás pripravili o 80 ľudí! Už to stráca zmysel, dokedy tu budeme? Kým si nezmyslí náš veliteľ, že nás teda stiahne? Alebo tu budeme bojovať do posledného? Alebo nebodaj príde na pomoc nejaká tá rota Panzerov?“ – hovoril polohlasne Unterscharführer* Adler. „Počuj, prečo si sa hlásil do SS? Pre toto? Alebo aby si bojoval? Ak s tým máš problém, vybehni zo zákopu, daj sa smerom k nim, kľudne aj behom a bez problémov ťa odstrelíme ako prašivého dezertéra! Nebuď ako skurvené decko, Friedrich!“ – zahriakol ho náš Obersturmführer* König. König mal väčšinou kľudnú povahu a vedel si zachovať chladnú hlavu. V našej rote bol veľmi obľúbený. Posledné dni mal však aj on toho dosť. S Adlerom sa poznal od začiatku vojny a slúžili spolu stále u rovnakej divízie, zvykli ich však niekedy preveliť do inej roty, alebo práporu. Adler bol miestami nervózny, vedel však uvažovať podobne ako König. „Och, Rudi, keď sme už pri tých deckách! Ešte aj tie 15 ročné deti s Panzerfaustmi sú momentálne na tom lepšie, než my. Tie ešte nie sú do toho vtiahnuté, počkaj, čo bude za pár mesiacov! Ak sa toho dožijeme a nevymlátia z nás tie zasraté yankeeovské kurvy dušu!“
V priebehu pár minút sa zem začala akosi otriasať. Skrčili sme sa ešte nižšie a pridŕžali sme si helmy. König sa pozrel opatrne do ďalekohľadu a ostal ticho. „To má byť akože všetko? Pechota o sile troch čiat a tri Shermany. Usporiadanie do rojnice, rozostupy majú slušné. No nič... pripravte guľomety a zvyšné panzerfausty. Táto skupina Amíkov o našom postavení ešte nevie. Poďme na vec.“ Na každé MG boli poslaní traja muži. Jeden z mladých vojakov otvoril bedňu, kde boli odložené posledné dva Panzerfausty so 100 metrovým dosahom. „Toto musí vyjsť, skrátka musí!“ mrmlal si pritom popod nos, akýmsi neistým hlasom. Našu tichú prípravu prerušil náhly výbuch a otras – jeden z tankov prešiel cez mínu. Pás sa mu úplne roztrhol a z jeho vnútra bolo počuť agonický krik. Cez mínu prešiel okrajom pásu a tak bol odstavený a detonácia poškodila aj jeho vnútro. „Pokropte tých hajzlov!“ Z oboch guľometov sa ozvalo rýchle štekanie a na nepriateľskú pechotu sa spustila paľba. Guľky penetrovali zem, odrážali sa od panciera a samozrejme neminuli ani pechotu, veľkú časť z nej to okamžite naporcovalo – snáď cez všetky partie tela – nepríjemný pohľad, ale muselo sa to však stať. Vojna nepozná zľutovanie. Do paľby guľometov sa pridali naše pušky a samopaly. Snažili sme sa čo najlepšie kryť – tak, ako to len šlo a bojovať s úplným nasadením. Pechota začala ustupovať a tanky ich kryli a na naše postavenia sa spustila paľba z ich 76 milimetrových kanónov. Granáty dopadali tesne pár metrov pred naše postavenia, postupne za ne. V paľbe sme aj tak pokračovali, pechota bola stále na dohľad a snažili sme sa, aby nemali šancu paľbu opätovať. Shermany ešte po nás vypálili a začali cúvať a nasadili guľomety kalibru .30, za každú cenu nás pokropiť. Jeden granátnik prešiel opatrne, zato však rýchlo, až na úplný koniec zákopu, vyštveral sa svižne na malý svah a nastal okamih pre Panzerfaust – zamieril a vystrelil. Z konca Panzerfaustu vyšľahol niekoľkometrový plameň a z hlavne vyletela kumulatívna strela, ktorá ukážkovo zasiahla jeden zo Shermanov. Nádherný zásah do boku korby. Použitý Panzerfaust následne odhodil a rýchlo sa k nám vyškerený vrátil. „Do riti, Stephan, to bolo tak krásne!“ – pochválil ho Adler a pobúchal ho po ramene. Druhý Sherman zrýchlil svoje tempo, vo svojej paľbe však neprestával. Z veže vyliezol jeden z členov posádky a osadil guľomet na veži a spustil paľbu na naše postavenie. Stiahli sme sa k zemi a iba sme počuli, ako sa guľky zavŕtávajú do zeme a jedna zasiahla jedného zo strelcov guľometu – čistý priestrel ramena a dlane. Spadol na zem a v bolestiach sa začal váľať a spustil hlasný, bolestivý krik. Ani neviem ako, ale zdravotník bol hneď pri ňom a sčupený ho začal odťahovať preč. Adler sa pozrel na zdravotníka a nášho raneného a rázne zavelil: „Vystreľte tomu kreténovi vo veži mozog!“ – tí, čo mali pušky, zabudli na nebezpečenstvo, trochu viac sa vystrčili z okopov a spustili paľbu na strelca. Zásah. Dostal to priamo do hlavy – vyprskla krv, hlava sa mu prudko zaklonila, ruky mal ešte na guľomete a jeho mŕtvola sa spúšťala do veže. Naše zbrane pomaly utíchli a nastalo hrobové ticho. Bojisko bolo ešte krvavejšie, plnšie mŕtvol a dvoch vrakov navyše. Naša vlastná munícia nám už pomaly dochádzala a tak sme boli nútení ukoristiť americké karabínky a granáty. Nepriateľské straty činili okolo 63 mŕtvych, ostatní sa stiahli, na našej strane iba jeden ranený strelec a pár ľudí malo nejaké škrabance a odreniny. Ja som dočasne počul veľmi slabo na ľavé ucho, nakoľko jedna strela z tanku vybuchla len pár desiatok metrov od mojej pozície. Tento boj nás nestál ani jedného chlapa. Dnes bolo víťazstvo naše, ale čo bude o pár hodín, alebo aj minút? Teraz bol opäť náš úhlavný nepriateľ len čas.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
blackrisq
14. 6.júna 2013 14:47
tvoja štylistika môjmu čítaniu kládla značný odpor
5
Napíš svoj komentár