Bola šťastná. Vedela, že je tu konečne deň, na ktorý tak dlho čakala. Nekonečných šesť mesiacov , ktoré bola bez neho...Cítila sa ako malé neposedné dieťa. Tak veľmi sa tešila na svojho priateľa, ktorý mal prísť z misie. keď jej volal z letiska, že o hodinku je doma, ovládol ju pocit zvláštnej radosti. Je doma. Je v poriadku. Žije.
Začula piskot. Pieseň, ktorú si pískal vždy, keď prichádzal. Pomaly pootvorila prižmúrené oči. Slnko ju oslepilo. Do očí sa jej nahrnuli slzičky šťastia a bez dlhého rozmýšľania sa otočila a utekala za ním...
Bol od nej pre ňu ešte ,,ďalekých,,sto metrov. Otvorila dvere a rozbehla sa...
Náraz. Bolesť. Nespočetné zlomeniny. Kóma.
Vtáci už neštebotali svoje piesne, slnko sa ukrývalo a nebo spúšťalo na zem biele chumáčiky snehu...je tu zima. Pozrel sa z okna. Toto počasie ho ešte viac deprimovalo.
Bol smutný. Vedel, že ju stráca. Vedel, že jej nestihne povedať ako sa tešil. Ako ju miluje. Teraz čakal on...nekonečné týždne a mesiace...a zrazu prišiel KONIEC. Dúfal, že jej ešte stihne povedať všetko, čo cíti.
Toto bol pre ňho náraz. Bolesť. Biela ruža padá hlboko do zeme.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
shalmakia
13. 5.mája 2008 11:30
no to je zle, to je zle.. nechcela by som to zazit..
2
Veľmi dobré, ale chcelo by to predĺžiť a dať do toho omnoho viac citu. ten mi tu chýbal.
4
niektore okolnosti by som viac dotiahla..... co sa jej stalo, aky naraz.... c okto.... trochu emocii by tam nezaskodilo...ale inak pekne... rozplakalo ma to...
Napíš svoj komentár