"Miláčik v tomto stave asi nepôjdeš do školy." Ozvala sa mama keď som prišla ku nej.
Chcelo sa mi spať. Predstavte si že ste unavený, že by ste si ľahli pod mäkkú a teplúčku prikrývku a spali...
"Asi nie..." Zývla som a oči som mala ešte prilepené. Vyšla som hore schodami a ľahla som si do svojej postele. Za pár sekúnd som zaspala.
Snívalo sa mi že som na koncerte. Som na koncerte PINK. Hudba silno ujúkala a ja som si zakrývala uši. Pomaly som sa začala preberať ale tá hudba stále znela.
Pootvorila som oči a pohľad som uprela na môj mobil.
"Haló?!"
"Stela, ahoj prečo si neprišla do školy? Chcela som ti volať už skôr .. ale nedalo sa. A Boris sa pýtal kde si, dnes chce prísť vraj za tebou!"
"Do riti! Nie, musím sa vypariť z domu. Mim, ja ti to všetko vysvetlím keď sa stretneme." Toto ma prebralo. Nechcela som sa stretnúť s Borisom, nechcela som cítiť jeho chladné bozky. Chcela som byť s Maxom, záležalo mi na ňom tak ako na nikom.
"Fajn.Ahoj."
"Ahoj!"
Mirka zložila a ja som telefón položila na stolík. Vošla som pod prykrývku a hlavu som si uložila na vankúš.
"Ach jaj..." Vzdychla som. Pozrela som na hodinky. Bolo skoro 15:00.
"Musím sa vypariť z domu!" Zamrmlala som a vošla som do kúpeľne. Umyla som si zuby učesala vlasy, pekne som sa obliekla a vzala som mobil.
"Mami, idem k Mirke dobre? Po úlohy, asi zdržim až do večera. Ale neboj sa beriem si bicykel aj mobil. Keby niečo volám ti." Usmiala som sa a ani som nepočkala na maminu odpoveď a vyšla som z domu.
Krútila som pedálmi o sto dušu. Blížila som sa k zastávke a uvidela som prichádzajúci autobus.
"Do riti! Určite v ňom bude Boris." Zabočila som do akej si uličky a schovala som sa.
Vyšla nejaká baba ktorá mala ryšavé vlasy a okuliare, potom skupinka chalanov tak zvaných bifľošov. Ďalej pár detí s rodičmi, stará pani so staromódnou kabelkou ktorá už dávno vyšla z módy.
"Fuj." Preglgla som slinu ktorá mala chuť po jablkovej žuvačke ktorú som prežúvala ako krava trávu.
A potom vyšiel on. Boris, bol krásny. Musela som uznať, ale šiel s akousi babenkou a držali sa za ruky. Pár krát ju čapol po zadku.
Čakala som ešte prá minút a potom som vyšla zo skrýše. To že bol Boris s iným dievčaťom ma vôbec neprekvapilo. Vlastne bolo mi to jedno.
Maxa sa som ozaj milovala.
"Poď ďalej." Ozvala sa Maxova mama a pustila ma dnu.
"Ďakujem, ako sa cíti Max?"
"Teraz spí. A asi lepšie. Dneska sa zobudil už dvakrát a vládal s nami aj rozprávať."
"Mám na teba prozbu."
"O čo ide?" Začala som mať pochybnosti.
"Môj manžel musel súrne odcestovať a ja dnes musím ísť k svojej sestre ktorá ochorela a nevládze sa o seba starať. Neostala by si tu dnes v noci ? Ale musíš mi sľúbiť že mu nijako neublížiš." Tvár pani sa zvraštila a poškrabala si čelo.
"Samozrejme, ja sa o Maxa postarám a sľubujem že mu niako neublížim." Usmiala som sa a vošla som do obývačky. Gauč bol rozložený a na ňom ležal spiaci Max.
Zrazu sa mi niečo obtrelo o nohu a už, už som chcela skrýknuť keď mi pani ukázala prstom aby som bola ticho.
"To je náš kocúr, Sergej. Jeho sa vôbec nemusíš báť." Pani sa usmiala a vyšla z domu.
Už bol večer a ja som sedela a čítala knihu. Dejiny ma nikdy nezaujímali ale táto kniha ma zaujala. Bola akási tajomná a rozprávala o Francuzskej revolúcii. Tú sme sa učili tuším v 8. ročníku na základnej škole.
"Ahoj..." Max sa namňa díval a slabo sa usmieval.
"Ahoj Max. Teraz som tu aby som sa o teba postarala. Chceš niečo jesť alebo piť?"
"Nie vďaka. Musíme sa porozprávať." Uprel pohľad na môj malý výstrih a ja som si obliekla mikinu.
"A očom sa chceš rozprávať?" Zdvihla som obočie.
"Milujem svoju nevlastnú sestru." Vyšlo to z jeho úst tak rýchlo že som znovu dostala ten strach. Tie pochybnosti čo mi o sebe ešte prezradí.
Zvraštila som tvár a tým som mu naznačila že má pokračovať.
"Keď som sa narodila, v nemocnici si ma pomýlili. Teda mojím rodičom dali iné dieťa a mňa? Dali ma do destkého domova."
"Páni, chudáčik." Hodila som naňho ľútostivý pohľad.
"Vzala si ma istá rodina, bol som tám pár mesiacov. Bol som maličký."
"Kto bola tá rodina?"
"Správna otázka..."
"Prosím?"
Max sa pozrel dole akoby chcel niečo povedať ale nemohol.
"Tá rodina vieš... ide o tú sestru."
"A čo s ňou? Vieš o nej niečo? Chýba ti?"
"No ona, sedí predomnou...."
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
katuska8808
18. 10.októbra 2011 17:08
super!
Napíš svoj komentár