"Max ja som, ja som domotaná..." Rozplakala som sa ešte viac a Max ma pobozkal. Opäť a tak krásne. A potom zase a zase...
Tie obyčajné bozky sa zmenili na vášnivé bozkávanie...atď...atď...
Bolo to jemné a chlpaté. Obtrelo sa to o moju nahú nohu ktorá trčala z gauča.
"Sergej!" Zagánila som. Kocúr si zývol a spravil mláčku.
"Fuj..." Práve sa mi do hlavy vrátili všetky myšlienky z tejto noci. Viem že bola krásna. A prečo? Lebo to bolo prvykrát a bolo to s osobou ktorú milujem. Viac ma štvalo že je to môj nevlastný brat o ktorom som nevedela že ho mám. Noa? Nikto mi to nemôže brať za zlé keďže som o tom nevedela, ale na druhú stranu som sa to dozvedela tesne predtým ako sa to stalo. Čo by povedala Mirka?:"To nič každá baba tým prejde! Niesi prvá ani posledná." Teda o Mirke viem svoje. Ona si prešla už všeličím a verte všeličím hrozným. Teraz som na rade ja, či?
Otočila som sa a Max sa prebúdzal.
Nechcela som sa sním zhovárať, cítila som sa trochu trápne. Sedela som tam nahá a kryčala na mačku. Pozrel sa namňa a ja som na seba rýchlo hodila prykrývku.
"Tvoja mama vie že si tu?" Opýtal sa ma pri raňajkách.
"Do riti! Nie, musím jej zavolať." Vyťukala som mamino číslo a čakala. Ozval sa jej kľudný hlas.
"Ahoj tak ako bolo u Mirki? Mohla si zavolať skôr ako si sa rozhodla že u nej prespíš."
Vydýchla som. Mirka sa asi o všetko postarala.
"Prepáč mami, som v poho. Prídem zachvíľu domov. Ľúbim ťa ahoj." Zložila som a ďalej som raňakovala.
"Všetko v poriadku?"
"Hej..Max ak som ti nejak ublížila povedz mi to.."
"Nie prečo? Dufám že ani ja tebe nie. Nemohol som inak konať, dievča sa mi rozplače v náručí. Si moja nevlastná sestra. Teda bola si, už to nič neznamená." Usmial sa a dal mi pusu.
"Pre mňa to znamená naozaj veľa, dozvedela som sa to teraz. Aká náhoda, si ako môj brat. Pomáhaš mi a chrániš ma a ..."
"Chápem. Ale niesom, som tvoj chlapec a chcem ním ostať navždy." Tvoj chlapec? Tieto slová ma prekvapili. On chce somnou chodiť?
"Myslí to vážne? Chceš aby som bola tvoje dievča?" Na tvári sa mi objavil úsmev. Šťastie aké som prežívala sa nevirovnalo ničomu inému.
"Áno." Usmial sa a venovali sme si dlhý neprerušený pohľad.
No predsa ho muselo niečo prerušiť. Zvonil mi mobil. Bol to Boris....
"Čo?"
"Nevieš sa pekne pozdraviť?" Ozval sa hlas z telefónu.
"Čo chceš?"
"Príď ku mne, môžme robiť niečo zaujímavé..." Ozval sa priblblý smiech.
"Nie, daj mi pokoj ty idiot." Zložila som a ďalej som sa venovala Maxovi. Teda Maxovi a Sergejovi.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
19. 10.októbra 2011 14:54
super super
Napíš svoj komentár