Nie že ma podvádza s mojou naj kamoškou, ale ešte sa tvári že ma nepozná? Pri tejto myšlienke som mala chuť oddísť preč a odsťahovať sa na inú planétu...
"Samozrejme že sa poznáme!" Vyprskla som naňho. V jeho očiach som zbadala plamienok spokojnosti. Akoby sa naozaj nič nestalo.
"Možno som o teba niekde zakopol, no ale nič iné. Prepáč už musím." Usmial sa a odyšiel.
Zakopol? ZAKOPOL?! Nervy som mala úplne na krajíčku. Chcela som tú moju "úžasnú" kamarátku chytiť pod krk a vynadať jej do toho najhoršieho slova...
Obúvala som si moje nové čižmy značky NIKE. Keď som mala niečo nové počom som dlho túžila tešila som sa z toho naozaj veľmi dlho. No teraz mi bolo jedno či by som šla domov bosá alebo v týchto nádherne sivých kotníkovych čižmách.
"Aspoň že dnes idem von s tou novou dievčinou z autobusu." Zamrlala som si a kráčala som k prichádzajúcemu autobusu.
Sadla som si na voľné miesto a z tašky som vytiahla akúsi celozrnú tyčinku ktorú dávali v škole k obedu.
S chuťou som zakusla ale chuť ma prešla, nie že by tá tyčinka bola zlá, i keď nie je najlepšia. Ale do autobusu vošiel on, Max.
No nečakal som že si sadne ku mne.
"Ahoj zlato.." Načiahol sa a pobozkal ma. Naozaj som mala zmiešané pocity. Nechcela som mu hneď vynadať i keby som mala.
Iná baba by asi spravila haló pred celou školou a ponížila ho najviac ako sa dá.
"Čau." Odzdravila som sa.
"Ideme dnes von?" Opýtal sa a slabo sa usmial. Bol krásny stále som bola na ňom závislá, chcel som byť len sním. Ale potom čo som videla som ozaj nemala náladu.
"Nie, idem von s jednou babou."
"S Mirkou?" Spravil úškrn a poškrabal sa po hlave.
"Nie!" Zagánila som naňho.
Potom sme len ticho sedeli. Dívala som sa do okna, na Maxov odraz.
Niekedy sa ma niečo opýtal a ja som len slabo zamrmlala.
"A ako sa ti darí v škole?" Opýtala sa ma so záujmom.
"Vieščo, nechcem sa chváliť. Ale musím uznať že celkom dobre."
Usmiala som sa a chcela som sa tiež niečo opýtať no nestihla som.
"Ale čoby chváliť, určite si šikovná, zaujímaju ťa dejiny? Mňa áno, až veľmi. Vlastne nikoho z mojích bývalich spolužiakov nebavili dejiny. Vraveli že sú to hlúpe čísla a poznatky ktoré su na hovno!" Vyzerala naozaj nahnevaná.
"Ale iste ma zaujímajú, no také poznámky si nevšímaj. A čo máš chalana?" Pozrela sa namňa vyvalenými očami.
"Nie ja som to nemyslela tak ... tak úchylne. Ja len či si našla toho pravého." Usmiala som sa aby som ju upokojila.
"Ahá, nie to je v poriadku. Nemám a ty?" Zamyslela som sa a čo mám povedať.
"Mám!" Hrdinsky som sa usmiala. No potom som zbadala na ulici Maxa a Mirku. Držali sa za ruky a obíjmali sa.
"Mala som...." Vzdychla som a do očí sa mi nahrnuli slzy.
"Prepáč, ale nechápem." Zadívala sa mi do očí. Ona ich mala krásne, také úprimné a milé.
"Je to na dhlo, no tebe naozaj dôverujem. Poznám ťa krátko ale toľko úprimnosti a láskavosti som nevidela v očiach žiadného človeka." Usmiala som sa a ona ma objala. Teraz som potrebovala takého človeka pri sebe.
"Môj chalan ma podviedol s mojou naj kamoškou, sú to také zmiešané pocity. V škole sa tvárila akoby ma nepoznal a v buse zase mu bolo riadne do reči..." Vzdychla som.
"Chápem ťa." Pozrela sa na Maxa a Mirku.
"To sú oni?" Opýtala sa opatrne.
Prykývla som. Oprela som si hlavu o Klarisine rameno. Ona ma upokojovala, povedala že nič sa nedej. Že život ide ďalej a že ona tu bude somnou.
Zatiahla som žalúzie a zapla som počítač. Prečítala som si pár nových statusov ktoré pridali moje "kamošky." Boli typu:
Dneskáá fajnéé... Joj ľúbim váás
Bolo mi do smiechu ako také dospelé slečny môžu pridávať také detinské statusy.
"Ach jaj..." Vzdychla som a zaliezla som pod perinu.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
bondulka
24. 10.októbra 2011 21:10
ja to už nechápem...ten max vyzerá ako rozdvojený...dúfam že si to vyriešia..
Napíš svoj komentár