- Myslel som si, že je sobota - zašomral som neartikulovane.
- Tati?
Striaslo mnou. Podvedome som zacítil, že to prichádza. Otázka, ktorej som sa obával celých 8 rokov, zakaždým, keď za mnou prišla a kútiky úst sa jej lišiacky skrivili to úsmevu. „Moje dievčatko je už veľké“ prebleslo mi hlavou a v duchu som si pripravoval odpoveď na zradnú otázku.
- Čo je to život?
- Ako prosím?
Hapkal som, ako blázon. Túto otázku som nečakal. Pomaly som vydýchol a po tele sa mi rozlial pokoj. Bájky o mikrorybičkách s chvostíkmi, ktoré plávajú v oceániku, ktorý v sebe mamička nosí a veľmi sa ľúbia som uchoval do skrinky v mojej hlave. Dnes ich nebudem musieť vyťahovať, pre dnešok som v bezpečí. Otázka, ktorej sa obáva každý rodič neprišla. Dnes ešte nie, a snažil som sa presvedčiť seba samého, že snáď ani nepríde. Naše deti majú v škole predsa prírodovedu, nie? Moja dušička na malý okamih zaletela k pani učiteľke, úprimne ju pohladila po tvári, pozrela jej do očí a poľutovala ju za to, že musí prevzať tento druh rodičovskej povinnosti na seba.
Potom som sa pozrel na dcérku. Bojovala so svojou cyklamenovou pyžamou. Nahnevane si ju naprávala a tvárila sa zlostne. Pyžama vyhrávala. Malé stvorenie, ktoré v nej bolo zahalené nemalo proti tej hore látky najmenšiu šancu.
Zdvihol som ju na ruky a posadil na posteľ vedľa seba. Mala čertíkov v očkách a každý vlas na nesprávnom mieste. Bola rozkošná. Odrazu som vedel, čo je odpoveďou na jej otázku.
- Chceš vedieť, čo je to život? Život je cesta vlakom z Brna do Prahy.
Fascinovane na mňa hľadela. To bolo na malých deťoch to najúžasnejšie. Uverili by všetkému, čo im povie ich veľký otecko.
„Bol to celkom obyčajný deň. Jeden z tých dní, kedy vám do očí zasvieti slnko, ktoré náhodou vykuklo spoza hustých mrakov, a vy zahromžíte, že už musíte vstávať. Jeden z tých dní, kedy podvedome siahnete po mobile ležiacom vedľa postele a zhrozene z nej vyskočíte, pretože si uvedomíte, že vám nezazvonil budík. Jeden z tých dní, kedy v náhlivosti rozlejete kávu, no nemáte čas utrieť ten neporiadok, pretože už aj tak meškáte na služobnú cestu. Jeden z tých dní, keď si doma zabudnete doklady i kľúče od bytu a musíte ísť vlakom, namiesto auta. Jeden z tých upršaných dní, počas ktorých vám nepomôže ani dáždnik, pretože vietor sa rozhodol bežať maratón a zvíťaziť dokonca i nad samotným dažďom. Jeden z tých dní, keď vám pred nosom utečie rýchlik a vy máte sto chutí kričať a plakať. Presne taký deň to bol.
Keď som sedel v kupé, ovládol ma pocit víťazstva. Bolo to nečakané, no v danej chvíli som si myslel, že sa mi už nič horšie nemôže stať. Tento pocit však čoskoro vystriedala nervozita – čo ak to je všetko osud? Čo ak som nemal nastúpiť? Čo ak sa tento vlak vykoľají? - Z mojich pesimistických úvah ma vytrhlo mladé dievča vchádzajúce do môjho kupé. Po zemi za sebou ťahalo ťažkú cestovnú tašku. Nespýtala sa ma, či mám voľné, a tak som sa rozhodol, že i ja budem kašľať na slušnosť a nechal som ju v boji s taškou samú. Hľadel som von oknom a dúfal, že mi dá pokoj. Z celej duše som nenávidel otravných spolucestujúcich. Už len z toho dôvodu som všade jazdil autom. Typický introvert.
- Nepomôžete mi? - Spýtala sa, keď sa zdalo, že taška nad ňou definitívne víťazí.
Bez slova som sa zdvihol a švihom jednej ruky som pretiahol tašku cez pokazené dvere na našom kupé. Následne som ju položil do batožinového priestoru nad našimi hlavami.
- Opatrne prosím.
Vtedy som jej venoval prvý pohľad. Bola celkom pekná, slovo šminky jej však bolo pravdepodobne cudzie. Vlasy mala strapaté, mokré a mala v nich zapletené jesenné lístie. Handry, ktoré mala na sebe tiež určite nepochádzali z dielne Christiana Diora. Snažil som sa ju odhadnúť. Snáď tuláčka? Nie, na to bola príliš krásna. Usúdil som, že nech je čím chce, v živote to určite nemala najľahšie. Pozrel som sa jej do očí. Mala v nich strach. Obávala sa o svoju cestovnú tašku, akoby bola tým najvzácnejším, čo má. A možno i bola – možno bola jej jedinou spoločníčkou.
Usadila sa vedľa mňa a nohy si vyložila na sedadlo oproti. Úmyselne som zakašľal, čím som jej chcel naznačiť, že to nie je priam najvhodnejšie. V duchu som preklínal hromadnú dopravu. Ona to však nepochopila, alebo tomu minimálne rozumieť nechcela.
- Prepáčte...
- Áno?
Kývol som smerom k sedadlu, na ktorom si zvesela trónili jej premočené nohy.
- Nebojíte sa pokuty?
Zasmiala sa, akoby nikdy nepočula lepší vtip. - Pokuty? Keď nič nemáte, nič nestratíte. Čo sa mi môže stať? Peniaze nemám, môžu ma maximálne vyhodiť na najbližšej stanici. - Usmievala sa.
- Kam cestujete? - Spýtal som sa ledabolo.
- Nikam.
- Ako prosím?
- Nikam.
Bola blázon. Bez najmenších pochýb. V duchu som privolával sprievodcu a dúfal, že ma skutočne na najbližšej zastávke odbremení od jej prítomnosti.
- A ty?
- Hm?
- Kam cestuješ ty?
- Nepamätám si, že by sme si boli potykali.
Vyhol som sa odpovedi na jej otázku. Ona sa opäť začala smiať. Buď bola skutočne tým najšťastnejším človekom, akého som mal možnosť za svoj život spoznať, alebo to len veľmi dobre predstierala.
- Vieš v čom je tvoj problém? Berieš sa príliš vážne.
Neodpovedal som. Nemal som záujem o kritické postrehy na moju osobu, od nejakej čudáčky. Ona si však pravdepodobne uvedomila, že čakať na moju odpoveď by bolo zbytočné, a tak pokračovala. - Cestuješ do práce? Na pohovor so šéfom? Sadneš si oproti nemu, pochváliš mu oblek a v duchu sa budeš zabávať na jeho stále sa zväčšujúcom pupku a plešine priamoúmerne rastúcej s veľkosťou parohov, ktoré mu nasádza vo vedľajšej miestnosti manželka s jeho najlepším kamarátom. Trochu sa mu ešte vopcháš do análu, a potom si vypočuješ niekoľko vysoko stupidných vtipov a budeš sa tváriť, že od smiechu nedokážeš dýchať. Po celú dobu budeš pritom dúfať, že ti ten kretén minimálne zdvihne plat, alebo ťa už konečne povýši. Budeš si so sebou nosiť imaginárny kýblik, do ktorého si imaginárne nagrcáš za každý svoj falošný úsmev a za každé klamstvo, ktoré počas najbližších rokov svojej stereotypnej práce zo seba vychŕliš. Tento kýblik vždy vysypeš pred svojím domom. Ako bude čas ubiehať, kopa zvratkov sa bude zväčšovať a ty to nebudeš schopný vydržať. Budeš pri spomienke na minulosť grcať a grcať, až si uvedomíš, že si vlastne vôbec nežil svoj život, ale život riťoleza vo fraku, ktorý je i po rokoch stále na tom istom mieste, ako kedysi.
Zabehlo mi. Toto bola silná káva i na mňa. Čím viac som sa chcel na to bezočivé dievča hnevať, tým väčšmi som musel súhlasiť s tým, čo rozpráva.
- Prepáč, a čo potom nazývaš životom? Hrdlačenie, osamelosť, alebo cestovnú tašku, ktorú so sebou nosíš, a ktorá pre teba toľko znamená?
Usmiala sa. Vôbec sa jej nedotklo to, čo som povedal.
- Nie som osamelá. Stretávam sa s množstvom rôznych ľudí. Stretávam ich všade. Ľudí, ktorí by ma za iných okolnosí prehliadali, ľudí, ktorí by sa mi nikdy neprihovorili, ľudí, ktorí by pre mňa kedysi boli len jedni z mnohých. Zhováram sa s nimi, vymieňame si skúsenosti.
A potom sa ma niečo spýtala. Niečo, na čo som nedokázal odpovedať.
- Aké to je?
- Aké je čo?
- Myslieť si, že žiješ, a pritom len kráčať striktne stanovenou cestičkou, ktorá ťa má doviesť niekam, kde vlastne vôbec nechceš byť. Aké to je, nevedieť čo je zábava, nemať sny, nádej, nemať nič, len svoj svet, ktorého sa držíš zubami-nechtami len z obyčajnej obavy zo slobody?
Neznášal som ju. Nevedel som čo odpovedať, no skutočne som ju nenávidel – kvôli tomu, že hovorila pravdu.
- Mám radšej skončiť ako ty? Na ulici, bez peňazí, bez budúcnosti?
Búril som sa a chcel som jej ublížiť rovnako, ako ona ublížila mne. Lenže ona sa naďalej usmievala. Ona mi nechcela spôsobiť rany, chcela sa len porozprávať. Potrebovala počúvať ľudský hlas, pozerať sa inej osobe do očí... Potrebovala len kontakt. Nič viac. A ja som jej to dával.
- Nie som na ulici. Občas i pracujem. Nikdy neviem, čo príde zajtra, žijem len pre prítomnosť, pre daný okamih. Dnes som vo vlaku, zajtra možno budem v práci. Neviem. Nemám peniaze? Zarobím si ich.Vždy sa nájde nejaká brigáda. A potom? Potom ich míňam a užívam si život. Nespím pod mostom, ak si to mal na mysli. Nájdem si lacný motel. Jeden deň som tam, druhý inam. Peniaze ma zaujímajú vždy až vtedy, keď ich potrebujem. Nie som ich otrokom. Nie som otrokom ničoho – nezmyselných pravidiel daných touto spoločnosťou, otrokom iného človeka, ani otrokom daného miesta. Som slobodná a sloboda je jedinou cestou ku šťastiu.
Nastalo ticho.
- Nie si šťastný, však?
Neodpovedal som.
- Na minulosti nezáleží, vždy môžeš zmeniť svoj život. Aj teraz. V tomto okamihu. Na ničom inom nezáleží, len na tejto chvíli, na prítomnosti.
- Ak nezáleží na minulosti, ako sa máme učiť zo svojich chýb? A prítomnosť? Prítomnosť neexistuje, dôležitá je budúcnosť, len pre tú musíme žiť.
- Naozaj tomu veríš? Budúcnosť sa stane minulosťou a ak pre teba neexistuje prítomnosť, neexistuje pre teba ani budúcnosť, pretože i tá sa raz stane prítomnosťou a ty ju len odignoruješ. Ženieš sa za niečím, čo vlastne v praxi nikdy nemôžeš dosiahnuť. Nie, ak budeš žiť podľa týchto skostnatelých pravidiel.
- Život nás odsúdil na doživotie...- Povedal som a odrazu som sa cítil príliš deprimovaný na to, aby som mohol pokračovať v debate. No ona neprestávala. Rozhodla sa, že naplní môj vozeň bolesti na maximum, že mi doň naloží všetko, čo unesiem. Pravdepodobne dúfala, že sa potom môj vlak vykoľají a nájde správnu cestu.
- Život? Život nie je nekonečný. Život je cesta vlakom z Brna do Hamburgu. Existuje tu a teraz. Má presný smer, no my sme jeho rušňovodičmi. Môžeme spomaliť, zrýchliť, môžeme robiť obkľuky, môžeme vlak vykoľajiť.
Keď to povedala, uvedomil som si, že sme prešli Prahu a ja stále sedím vo vlaku. Bolo to zvláštne, no panika sa nedostavila. Možno mala byť moja cesta z Brna do Prahy skutočne dlhšia. A to som nezasiahol ja, ale osud... Nech je ako chce, na služobnú cestu v Prahe som v tej chvíli už absolútne nemyslel.
Neviem čo presne sa stalo, viem len, že som sa k nej v jednej sekunde pritiahol a potreboval som ju cítiť na svojom tele. Objal som ju a počúval jej pomalý dych, tlkot jej srdca. Hladil som ju po vlasoch. Voňala po jahodách. Na jeden malý okamih sme sa stali jedným človekom. Dýchali sme, mysleli a cítili rovnako. Na chvíľu sa dva rozdieľne svety stretli – dve koľajnice vytvorili jednu cestičku, na ktorej sa viezol vlak z Brna do Hamburgu. Jej oči sa v ten deň mali stať mojou mapou sveta a ukázať mi časti zeme, ktoré sa nachádzali mimo môjho chápania a o ktorých som dosiaľ nevedel. Bol to jeden okamih, ktorý som žil a v ktorom som bol šťastný. Pravdepodobne to znie hlúpo. Nechal som sa poblázniť slovami malej tuláčky, ktorá vedela o svete viac, než ktokoľvek titulovaný. V tej chvíli som si neuvedomoval, že mi čas namieša koktail bolesti, že táto cesta sa skončí a všetko bude odrazu také, ako predtým. Aspoň na chvíľu som aplikoval do reality jej slová. A výsledok? Bolo to krásne.
Ešte chvíľu sme zotrvali v objatí a ona niečo rozprávala. O tom, ako je každý z nás strojcom svojho šťastia, o tom, aby sme sa nebáli tešiť z maličkostí, o tom, aby sme brali pozitívne i to, čo sa nám v danom okamihu môže javiť ako zlá skúsenosť. O tom, že všetko zlé je na niečo dobré, že existuje osud a že si nemáme nechať ukradnúť naše šťastie nikým a ničím. Rozprávala o tom, že šťastie je produktom našej mysle a ja som jej to všetko uveril. Jej hlas na mňa pôsobil hypnoticky.
Zobudil som sa na konečnej. Vystúpil som v Hamburgu. Keď som otvoril oči, ona tam už nebola. Mohla byť len snom, nebol som si istý. Jedno však viem určite, keď som vystúpil z vlaku, hrdelne a od srdca som sa smial. Nevedel som na čom, bolo to ako v puberte. Do očí mi zasvietilo slnko, ja som zažmúril a mal som ju pred očami. Nevedel som ako sa volá, ani či je skutočná, no v tej chvíli som sa rozhodol byť šťastný.“
- Oci, stretol si ju ešte niekedy?
Malá bola do príbehu celá zažratá, takmer zabudla dýchať. A tak som pokračoval.
- O niekoľko rokov neskôr. Nespoznal som ju. Bola skutočne nádherná, tak upravená. Sedel som presne v tom kupé, v ktorom som ju stretol prvýkrát. Od tej doby som jazdil výlučne vlakmi. Prisadla si a ani vo sne by mi nenapadlo, že to môže byť ona. Keď som však privrel oči, zacítil som tú dobre známu vôňu jahôd, na ktorú som nikdy nezabudol. A potom prehovorila a ja som ten hlas spoznal. Bol som si istý, že je to ona. Zmenila sa, no iba na povrchu. A snáď i dospela a túžila sa usadiť. O niekoľko mesiacov stála pred oltárom v krásnych bielych šatách a o rok neskôr ťa už držala v náručí.
- Bola to mama?
Usmial som sa. Mám skutočne to najbystrejšie dievčatko na svete.
______________________________________________________________________
O 7 rokov neskôr.
-A tak sa pýtam, čo je život? Život je cesta z Brna do Hamburgu. Život, to je budík, ktorý ráno nezazvoní, rozliata káva na stole... Život sú jesenné listy zapletené vo vlasoch dievčaťa, do ktorého sa chlapec práve zbláznil. Život je vôňa jahôd, život je sloboda a život je šťastie, ktoré si nikým nenechám vziať.
Týmito slovami som ukončila svoj referát. V triede mi zatlieskali a ja som jedným očkom sledovala katedru. Mame sa v očiach zablyšťala slza a ja som vedela, že pochopila význam mojich slov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár