Každú slzu, ktorá jej nenásilne vyskočila zo slzného kanálika zachytila do sklenenej vázy...
Každý jeden okamih, ktorý neprežila tak ako chcela, sa zmenil na akési duté trúbky...
Každý jeden nádych,pri ktorom ju niečo pichlo v hrudi...
Každý nádych a následný výdych sa zmenil na prázdno, v ktorom sa vytváral nový vzduch..taký, ktorý ešte nikto nemal možnosť dýchať...
Každý sklenený pohľad, ktorý zo seba vydala..vytváral tenkú stenu, ktorej puklinky sa zmenšovali...
Až na samý koniec bol ten priestor ohraničený sklenenou stenou...
Sklopila zrak, sklonila sa a začala zliepať myšlienky, ktoré upevnila slzami na prázdne okamihy...
Odstrihla si pramene vlasou a upevnila si svoje, krídla, na ramena...
Privrela oči, nadýchla sa panenského vzduchu a tlakom, ktorý mala v hrudi, prerazila presklenný priestor, to bol jej posledný výdych...
Potom sa už len usmiala a odletela...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
paradoxx
3. 10.októbra 2006 14:23
ako vzdy uuuuplne rozhadzane myslienky..ako vzdy tomu napoli nechpem..a ako vzdy..DOKONALE!!
2
podľa mňa, tu nie sú prehádzané myšlienky...od začiatku po koniec som si to predstavovala, ten koniec sa mi veľmo páči...je to ako opis sna, z ktorého by som sa zobudila s úsmevom...peknučké
Napíš svoj komentár