Trebalo by im pomôcť? Mala by som? Chcem? Urobím to?
Nie!Nie!Nie!Nie! a stále Nie!
Všetci sa hrali na odstreľovačov, policajtov, sestričky, cukrárky..len ja som sa nehrala...
Pozorovala som ich,,krivý,, charakter...
Tá ich nezdravá odvaha, povrchnosť, lahkosť, s akou im to šlo..
Ani som necekla, len som nemo pozorovala ich mimiku, gestá,
bezmocnosť zoskočiť zo scény a povedať: ,,Mám to všetko v pi*i!,,
Zobrať sí lístok na autobus, teplý sveter, zubnú kefku a vyraziť...
Nedokázali to, len tam šaškovali..mne už bolo z toho zle!
Tak som to urobila...
Prvý, druhý, desiatý, a už ani neviem koľký deň...
Stále som ich pochvalila či skritizovala..
,Maťka, musíš sa do toho vžiť, vykresliť intonáciou danú situáciu...
,Ty, Zuzka...maj skleslý pohľad, ved´ všetci ťa musia ľutovať...a ty sa nechávaj!
,Samo...neviem..myslím si, že robíš zle..ale na druhej strane..si chlap,musíš tak urobiť všetko pre danú dievčinu, ak to chce, neodmietaj...nech sa cíti ako kráľovná...
No skutočne ..už som to nevydržala...
Počas predstavenia s názvom, Sme si rovní, som vstala z červenej čalunenej stoličky a začala som tlieskať....
,Váš výkon je excelentný! Skutočne, niet čo dodať...
Len to má jednú chybičku...Vždy viem, čo nastane...
Po predstavení mi je stále zle...neviem čím to je?!...
Teda ...viem, je mi z vás zle...nechápem prečo odmietate prirodzenosť...?!,
,Vôbec nemyslíte na ľudí v hľadisku,teda na mňa..
Ako sa môže divák cítiť fajn, ked´ vy ste stále napetí, neprirodzení...nekorektní voči mne...,
,Nemá to cenu, zmysel, sedieť tu, upozorňovať vás na vaše nedostatky..a vás to ani nehne, nenapadne, že by ste niečo mohli vylepšiť?!...,
,Akú hodnotu má moje slovo vo vašom vedomí, vo vaších ušiach...?,
,Ahá...už som pochopila...
Tak viete čo, hrajte si dalej, tak ako viete, ako ste zvyknutí...,
,Vy to máte v sebe...teda vedela by som napísať recenziu, ktorá by síce bola ťažko stráviteľná ale pravdivá....,
Na záver som im popriala veľa šťastia, málo chýb...
A vykročila som do nového rána, plného iného vzduchu, iných tvári,iných pohľadov a hoci boli pre mňa cudzie, viem, že neboli stereotypné...a neúprimné...
Aáách... Konečne, konečne, konečne...!
Konečne mi je fajn...!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
vzdať sa starých pokryteckých ľudí a pustiť sa do hmly aby sa našla nových...páčilo sa mi to