Koľko zla, krásy, bludného, chorobného, balamutiaceho..
Všetko sa mi mieša varechou času, premýšľam, kedy to bude bublať do úplného ošialenia..
Mám veľa pojmov vzťahujúcich sa na niečo skutočné.
Predbiehajú sa cez pamäť, zmysly, emócie na jazyk a potom späť.
Nedokážem ani vysloviť tieň a chlad toho ťažobného mraku, ktorý mi občas zakrýva Slnko nad hlavou...
Keby som vedela, z čoho vznikol...
Je však príliš veľký, už sa to nedozviem, už budem len znášať tie prehánky.
A tešiť sa na Slnko, ktoré stále po istom čase vyhreje moje ťažké myšlienky tak, že sa budú vznášať ako vyschnutý list vo vetre...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár