Na samom vrchole

Pozrela si fotky, listy, ktoré dostala a opäť sa rozplakala...
Nevedla sa nadýchnuť, vybehla von...pozrela na oblohu, zdalo sa, že bude pršať...nebo bolo zatianhuté...
Spomenula si na miesto, ktoré túžila tak dlho navšťíviť...
Zbalila si čaj,zapaľovač, šál a list, ktorý napísala.
Vyrazila o 6 ráno, bolo sychravo, ostrosť chladného vzduchu jej nedovolila plakať, len pomaličky predýchavala zlosť a bolesť, ktorá ju dusila...
Hmlu sekala spomienkami, ktoré jej vykrikovali, aká bola hlúpa, ked´ chcela odpustiť, veriť...nikdy nestratiť, a predsa opäť stratila...stratila kúsok seba, zanechala ho v rozšliapanej nádeji...
Nevnímala čas, začalo vychádzať slniečko..no jeho lúče boli príliš slabé, nedokázali v jej vnútri roztopiť ľad...
Kráčala lesom, jeho zelené stromy robili slnku naschvál, nedovolili prejsť lúčom až k jej tvári.
Možno vedeli, že jej by to nepomohlo...ten pocit bol príliš silný, nedal sa rozpustuť slovami, skutkami, ospravedlnením či teplom lúčov...
Bol v nej, zhrubnutý, tvrdý ako opotrebovaná kožna na nohách...už ho ani nevnímala, brala ho tak, že proste existuje...
Začal pofukovať vietor, šum lístia bol stále intezívnejší, vôňa vlhkej zeminy bola tak výrazná, že na malú chvíľu zastala, zavrela oči..započúvala sa do piesni vetra, rozpustila si vlasy a nasávala vôňu hliny...
Potom ich opäť otvorila a pokračovala vo svojej ceste...
Nerozmýšľala už nad ničím, len šla.
Zbadala kopec, po ktoreom mala ísť...
Zastavila sa, zopla si vlasy, z hlboka sa nadýchla a vykročila...
Občas sa chytila vytŕčajúcej skaly, nechcela spadnúť a neužiť si ten pocit, tam hore,...
Zrazu sa rozpršalo, jesenný dážd´, ktorého kvapky splývali s jej slzami.
Vyšla na vrchol, bola tam panenská tráva, ktorú clonila masívna koruna orecha.
Posadila sa na trávu, vybrala si čaj a popíjala ho...
On jediný ju vedel zahriať...
Potom si začala čítať list, boli tam napísané všetké krásne chvíle , ktoré prežila...
Pomaličky sa začalo stmievať, rozložila oheň, obkrútila si šál okolo tela a tupo pozorovala plamene, ktoré mali toľko energie...pripomenuli jej časy, kedy bola šťastná a popritom si premietala obsah listu...
Nebo bol krásne...bolo vidieť súhvezdia, hlavne Malý voz, ktorý tak rada sledovala.
Ked´ už nedokázala ani plakať, listovať spomienkami, vhodila list do tancujucého ohňa a zaspala...

Na chvíľu pootvorila oči a cítila ako horí...
Pálilo to...jej myšlienky, jej obsah horel...to všetko sa menilo na dym, ktorý splýval s večerným vzduchom...
Konečne bola šaťstná..nemusela vynaložiť úsilie k tomu, aby bola pochopená...

Stačilo ležať a pozerať na oblohu...už sa nestarala o to, kto bude dýchať jej myšlienky...jej bolesť či strach...
Bolo jej to jedno, zavrela oči a snažila prebiť páľavú pocitom, že je konečne spokojná...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu