Ked´ som bola malá, rada som kreslila, najmä kosatky, ktoré s ľahkosťou plávu a nepárovou plutvou prerezávajú zlatistý odraz mesiaca na hladine oceána...
Nikdy sa mi to však nepodarilo nakresliť...
Bola som zúfalá strašne sa mi páčila tá predstava, že majú možnosť prerezávať tak prekrásny jav v prírode...
Možno by so mto mohla priovnať k niečomu tak fascinujucému ako je...á..nebudem písať lacné myšlienky...(chcela som o láske)..
A včera večer, ked´ som kráčala po tej istej asfaltke som si uvedomila, že aj ten najkrajší sen, predstasva, túžba ..sa môže stať skutočnosťou...
Kamarát mal foťáček, smiali sme sa...a kráčali po tej asfoaltke, ktorá počas dňa akoby neprepúšťala teplo niekda hlbšie...
A teraz, ked´ bola noc, tak teplá nebola...prepustila aj to, s čím bojovala tak dlho...
Nekazte mi ilúziu, že to bolo následkom prehrievania, poveterných podmienok a brízy...
Bolo to čosi krásne, pozreli sme na hladinu vody...a odraz mesiaca, ktorý bol hlavným bodom nášho sústredenia sa...
,Odfoť to, prosííííím, prosím....noooo!!!!,
Bol by ,smrteľný hriech, neodfotiť ten obraz, ktorý mi ostane v pamäti....chcela som ho držať, aspoň jeho fotku...
Dva zlatisté body....jeden tam hore a druhý tam dole...
Jeden tam, kde lietam, druhý tam, kde spávam...
Asi tá fotka nebude tak krásne...ale jedno je isté:
Netreba sa vzdávať, zúfať, plakať...len chodiť po asfaltke života...a vnímať teplo, zmenu v teple a chlad samotný...
Jedná myšlienka ma napadla: Nie je dôležité, ako dlho niekoho poznáte,dôležité je,ako úprimne dokážete mať radi.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
ano ach jaj tie nase dva svety... ale povedz mi uprmine lujzi... ktory nas dokaze viac zranit? ten realny, o ktorom takmer presne vieme, ako pojde, a ze nam nic neodpusti, a ze je kruty, alebo skor ten vysnivany, ten, ktory zradza ked ho prilozime k realite? pre mna je to ten druhy. ale ty si sucastou oboch mojich svetoch a myslim, ze ich skraslujes. velmi. obidva.
Napíš svoj komentár
viem.. už sme sa tam pár krát zrazili.
nech ti to vydrzi co najdlhsie!!!