Plávem si pri dne a pozorujem jeho krásu, modrotu, sýtosť hladu sedimentov...hľadám, vlním sa a osmoticky dýcham tú slanotu ,ktorá mi dráždi oči, začínam plakať, nechápem?Ved´ more je predsa slané ,tak aký problém mám?!
Asi som už príliš slabá, nevládzem, len plávem, hľadám a pozorujem prázdne dno...
Pozorujem či náhodou...či náhodou sa nepohne niečo pod pieskom a ja to spozorujem...a možno aj spapám..
Vlastne mňa nebolia oči z dôvodu, že ma dráždi šoľ.
Už sú unavené, len pátrajú po niečom ,čo by moje stereotypné plávanie pozastavilo...
V tom momente by som prestalo plávať, obsah svjho vnútra by som vydýchla do okolia a tú podstatnú soľ by nám nebolo treba, život by sme si ochutili aj bez nej...
Boli by sme somostatné organizmy, ktoré by potravu čerpali zo svojho obsahu...dymu, ktorý tvorí našu podstatu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Čo teba nenapadne?