Základy tvojho domu sú tiež narušené, nemáš sa kde ukryť.
Cítiš sa bezvládne, tvoje telo je tak zraniteľné, myšlienky stratili orientáciu,svaly už nevedai vytvoriť úsmev, všetko je iné...
Začína sa prikradať Srach, klope na dvere, pozeráš naň a rozmýšľaš ,otvoriť mu, možno mi pomôže usporiadať myšlienky do šuflíkov, nastane poriadok...možno.
Otváraš mu dvere, neodolateľne vstúpil, usmial sa ,zložil si kabát-tmu, ktorá ti zatieňuje myseľ, ty už nevidíš nič, len tmu, ktorá ťa napĺňa, nevnímaš neporiadok, zmätok, ktorý ťa trápil...
Nehybne čakáš na jeho povel, jeho pohyb, ktorým ťa ovládne, najprv tvoj prvý krok, potom ,úsmev,neskôr tvoj pohľad, ktorý napovie, že tvoje zmýšľanie sa zmenilo, už ťa nehnevá tvoj neporiadok myšlienok, všetko je prekryté jeho plášťom, ten ti nedovolí premýšľať racionálne, všetko je skreslené, vidieť len siluety, nič viac...
Sadol si na kreslo a pozoruje ťa, čo urobíš, ako veľmi ťa ovládol, zapisuje si to, aby vedel ako má vstúpiť a prekryť tvoje neusporiadené mierne chaotické myšlienky znova, ked´ pocítiš zemetrasenie...
Zrazu pocítiš prudký prievan, strasie ťa, uvidíš biely pás, ktorý ti pohladil tvár...prišiel Cit...
Chce ti pomôcť, obnoviť tvoju podstatu, tvoje myslenie, s ktorým si bojoval, odkrýva tvoje myšlienky, zhadzuje tmavý plášť utiera prach, obnovuje ich, áno obnovuje tvoje myšlienky, usporiada ich podľa časovej postupnosti, podľa závažnosti, ktorej ťarcha ťa trápila...
Cit postavil zrkadlo, priamo pred tvoje oči, ktoré uvidia odraz tvojho ,ja,otváraš oči, tvoj otupený pohľad naberá živelnosť, zimomriavky ťo obliekli, si to ty, vitaj, spoznávaš sa!Chlopne sa ti otvárajú rytmicky, kornoárna tepna plní svoju úlohu na maximum...krv prúdi celým telom a pomaličky zohrieva každú tvoju časť...pociťuješ teplo, každým nádychom a výdychom.
Strach pochopil, nie je tak silný ako tvoje city, ktoré ti pomohli sa zorientovať v tom chaose zvonom život...
Pomaličky ti cit a rozum, ktorý je vedený práve citom ukladajú myšlienky...ty sa zotavuješ, nadobúdaš istotu, ktorej dôkazom je úsmev...
Prichádza Nádej, tá prichádza vždy posledná, opravue tvoje základy, teda základy tvojho domu, ved´ ten potrebuje každý, mať svoju skrýšu, kam sa môžeš schovať pri následnom edogénnom procese...
Hýbeš sa, tvoje končatiny majú systematcký , neprerušovaný pohyb, kráčas priamo, ruky sú prekrvené, uchytíš si svoj neporiadok, odpad a ideš ho vyhodiť...fúúúú, to je pocit.
Dýcha sa ti lepšie, máš svetlo, ten Platon mal pravdu, najprv ťa oslepilo ale teraz...teraz je to skutočne prekrásny pocit, chápať realitu a jej silu...
Už sa môžeš tešiť novému východu Slnka, vnímať búrku, premýšľať nad možnosťami nového dňa.
Máš popratané, myšlienky majú svoje miesto, základy sú obnovené, si to ty, osoba, ktorá mala návštevu...bol to Strach, Cit a Nádej, možno si myslíš, že taký Strach nemusel ani prísť, ale čo by potom robil Cit či Nádej...?
Nič nie je náhodou, to ,že sme zraniteľní, ubolení, krásní, že máme zrak, krv, neporiadok, s ktorým bojujeme...
Všetko má svoj zmysel, ktorý môžme poznávať len svojou existenciou, asi som našla odpoved´ čisto subjektívnu
Zmysel života spočíva v poriadku a jeho opätovnom obnovení, tak a ja si môžem začať pratať izbu...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
3t.m.
31. 5.mája 2006 15:20
Tha dobre sa to čita, logicky to znee, len ci to tak v praxi aj fici, haaaa?
Napíš svoj komentár