Chvíľková prechádzka v raji

Sobota ráno, vánok hýbe závesmi s vyšívanými tulipánmi. Lou Reed hrá ešte z noci. Z tej, kedy sme prišli sem, do môjho bytu, opäť si otvorili víno, kedy som mu položil hlavu na kolená a prikladala hlavu k jeho hrudi, aby som počula, ako bije jeho srdce. Občas stíchol a počúval moje vzdychy. Hladil mi vlasy, chytal ma za ruku, bozkával mi plecia a hodiny ma počúval.
Naučil ma vyzliekať sa nielen za tmy. Mať rada svoju nahotu a milovať tú jeho. Hovoriť o smútkoch, byť svojou. Naučil sa, že neviem jesť príborom, že keď JE VšADE VEľA ľUDí, MUSíME ODTIAľ RýCHLO ODíSť. Naučil sa, že na koncertoch sa točším a strácam kontrolu. Poznal ma malú a hanblivú a poznal aj explózie môjho šťastia.
A ja som sa naučila všetko o ňom. Všímala si, ako sa so mnou rozprával, že mi nikdy nevolal, lebo to nie je príjemné a nežnosti sa nehovoria telefónu. K ľuďomje iný. Silný muž. Tvrdý. Keď im púozerá do očí, oni nevidia nič a on všetko. Keď rieši svoje veci, tak to viem, lebo sa zopár dní neozýva. Potom príde s lízankou desiatich farieb.
Niekedy mi hovorí, že mu chýbam. Volá mi a rozpráva o tom a vtedy sa o neho bojím, niečo nie je v poriadku.
Len ráno tu nikdy nie je.
Prečo človeku chýba zobúdzať sa po boku niekoho, koho ľúbi?
Naivne som si myslela, že sa to dá, že je to v poriadku. že keď ma zoberie na pár dní do hôr a potom ma nepozná, že tak je to fajn. Možno sú hranice fajn vecí pritenké.
Je sobota ráno a keď ma vietor zobudí, pozriem sa vedľa seba a už mi nestačí na papieriku napísaný odkaz : " Ďakujem za ďalšiu prechádzku v raji"

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu