- Ale áno, môžem. Nemiešajte sa do toho.
Zľakla som sa toho, zľakla som sa jeho, o ňu som sa bála, hoci ma celé tie roky hnevalo, že sa k nej neviem dostať. Že má okolo seba múr, že má stenu, že v nej sa ľad netopí, no rozumiem jej dnes viac ako komukoľvek inému. Utiekla s taškami v rukách, nevedela ani len odkiaľ ide vlak, vždy ju niekto niekam viezol autom. Bola 20ročná a stratená, bola nahnevaná a tehotná. Vtedy ešte tehotná.
Dieťa si nechala vziať, čo šlo z vrecka mojej mamy, ale môj brat ju miloval nadovšetko. Miloval ju viac ako všetko, čo sa kedy objavilov jeho života, strácal pre ňu a strácal sa pre ňu. Odhodlaná, babičkovská radosť teda odišla a ked už som sa zžila s tým, že u nás doma bude jedno malé, uplakané, to, čo bude z lásky, dieťa, ktoré sa nás všetkých bude reálne dotýkať, bolo to fuč.
Nasledovali tisícky otázok prečo, ako, ako je možné, kedy a za akých okolností. Dlhé vysvetľovania, hádky, telefónáty, no napriek tomu LÁSKA, neobmedzené, spútavajúce vedomie toho, že tá žena, s ktorou sa vzájomne mloátia a potom majú modriny na tvári, na tele, všade, je žena, ktorú miluje.
Nespoznávala som ho, svojho brata, nepoznalaso to, čo sa z neho stalo. Bol zlý, nevrlý, deprimovaný, odhodlaný, no najmä: bol absolútne nebezpečne zamilovaný do ženy, ktorá mu zmenila hlavu. Do ženy, ktorá ho ponižovala, často využila, do krásnej, sebavedomej a inteligentnej ženy, ktorej život prichystal trpkosti, ktoré musela prehltnúť a potom sa usmiať, no niekde to vyjsť muselo.
Môže byť človek čierny, ked ho svet robí zeleným? Keď ostrie bodá, nesmeješ sa. Keď je ryža neuvarená, neješ ju. Áno.
A táto žena potom odišla, zatvorila za sebou dvere, spálila mosty, priznala sa ku klamstvám, ponížila viac, ako mohla a nechala chlapa na kolenách prosiť o jej návrat. A on sa hádzal pod nohy, on plakal, kričal, bil, vydieral či hodiny stál pod jej bytom. Nechal si vykradnúť auto, pozeral na to, ako ho pomaly pitvá, pozeral na to, ako ho ničí, nejedol, nepil, nespal, drahý svet, muži vedia milovať.
Prešiel určitý čas a on sa stále budil zo sna. V dlhovlasých ženách s nepríjemným pohľadom ju videl, nežným kráskam ubližoval, vracal svetu, že mu ju vzal, zraňoval ženy, nevážil si ich, zvracal po sexe s nimi, bol zbitý, na dne a zranený, bol neschopný citu, jej nočnú košeľu ovoniaval každé ráno, aby mal pocit, že je pri ňom.
Po nás hádzal stoličky, nadával, kričal a rozčuľoval sa. A potom, ked prišlo precitnutie, zviezol sa na zem a slabý, najslabší vo svojej podstate priznával, že jed, ktorý v sebe má ho nezabije len vtedy, keď ju večer čo večer bude vídať, dotýkať sa jej, hoc by to všetko malo rovnaký scenár. nech tu len je, nech dýcha.
Hoci som ju nenávidela, v duchu jej nadávala, chcela na ňu kričať....dnes ju chápem. Zvládať život a intenzívnu lásku muža, ktorého svet doterazt nezmenil, zvládať vietor, čo chladne fúka do tváre, biť sa s okolnosťami, zápasiť s každým ráno a pri tom všetkom nezomrieť od hladu...hold, nie vždy sú dni krásne.
Prešiel čas, piesok sa stále rovnako sype a deň má 24 hodín, víkend sa končí nedeľou, no v životoch dvoch ľudí je stále kameň, ktorý sa nedá prerezať.
- Ahoj, nestretneme sa?
a jeho vzduch opäť vonia ako ona, keď sedí v kaviarni hodinu pred ich dohodnutým stretnutím a vie si dokonale vybaviť chôdzu jednej ženy, ktorá je zbraňou a liekom pre jedno sivé srdce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár