Sedí na mojej starej posteli a hrá hru. A takmer si ma nevšíma, len má v očiach to mne najviac vlastné, má to, čo sa nedá hľadať, lebo sa to len zjaví a je to to, čo sme stále chceli a nevedeli definovať, to, čo nám nedovolí prestať myslieť, prestať dýchať len jednu vôňu, zrazu je svet preč a vôbec to nie je rozprávka.
Ja sa teším, že tu je a sedím pri jeho nohách, celého ho pozorujem, dotýkam sa ho, bozkávam, hoc sa trochu odtiahne a zamračí, stále tu ostáva a potom sa usmeje.
Cítim sa, že je všetko tak v neporiadku ako doteraz, že to tak má byť, že takto som šťastná. Že to, čo ma robí šťastnou je to, o čo musím dennodenne bojovať, ale som šťastná. Som šťastná.
Ráno si ovoniam sveter, či ho netreba oprať a on vonia tebou . Je mi teplo, potom mi zamŕza tvár a pekne pod slzami. Je tu , je na mne, nosím ho so sebou, možno ani neviem, nechcem vedieť. Je! Stále má absolútne všetko a ja mám na perách horkosť jeho kože a omamnosť jeho slov. Vstupujem do sveta, kde nie je ráno škaredo rovnaké, je rovnaké najnádhernejším spôsobom, aký sa môže vyskytnúť.
- Môžem byť na chvíľu malým dieťaťom
- Samozrejme a usádza ma na svoje kolená
Dnes nebolo nič len svet, ktorým som sa zobudila.

Čo ak naozaj ten pohľad už do nikoho nevnikne?

Ďakujem vám, snívania

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár