Ja, dovtedy absolútna padavka neschopná zvládať situácie so sklonom k sebaľútosti, som akosi vytušila, že to nebude med lízať a tak som si, pozerajúc na svoju "novú rodinu" hovorila: " Áno, Táni, bude to trvať dlho, ale nakoniec bude všetko pekné". A hovorila som si to aj ked som líhala do svojej postele, ktorej pocit dnes vo mne vyvoláva zimomriavky absolútne nežného citu, ktoré sa vo mne pri materiálnostiach v takj intenzívnej miere ešte nikdy neobjavili.
Je fialovo- modro ružová a je chladná, utieram si do nej slzy, zároveň však, retrospektívne hodnotiac, kriste, práve tu som ukladala každé šťastie, ktorého sa mi za týždne dostalo, práve tu som sa dotýkala svojej kože predstavujúc si, že sú to Giancarlove ruky, ktoré ma hladia minimálnou rýchlosťou a maximálnou intenzitou...to však neskôr
Ešte aj prvé, druhé, tretie ráno, keď mi občas vychádzali slzy, ked som sa snažila zžiť s myšlienkou, že oodnes toproste bude tak, som bola odvážna. taká odvážna, že dnes, s odstupom času sa nespoznávam, no som si istá, že môj organizmus, môj mozog, moja duša majú dokonalé obranné mechanizmy.
Siedmy deň som však už nedokázala bojovať, lebo v dome bolo 16 stupňov a ja som sa triasla a nikam nevychádzala, lebo som nemohla. Žila som oddelená od ľudí, internetu, siete, mobilu, od všetkého, lebo nič z toho tam nebolo. Bola som v novej krajine ., s novou rodinou, nepoznajúc ich jazyk, plakala som vždy, všade, kedykoľvek, akokoľvek, nedokázala som si predstaviť existovať v takých bolestiach, ktoré ku mne v tom dome a v tom období prichádzali.(Len pre priblíženie...za tri týždne minimálne 7 kíl dole)
Len jeden deň som išla von s pár ľudmi a s Giancarlom.(ked vám začne loiezť tomeno na nervy, budete chápať, že nie, ja s tým neprestanem).Zrazu som videla ľudí, sedela som v Cockney-. írskom pube, kde sa, výnimočne, mohlo fajčiť a hanbila som sa tých všetkých, ale Giancarlo v aute ppúšťal The Smiths a hanbil sa, ale mohla som sa na neho pozerať. (Volám sa Táňa a spoznala som ľudské(nielen)fyzickú dokonalosť)
Ochorela som spôsobom, akým ešte nikdy a z antibiotík, ktoré som musela brať, som sa nevedela ani pohnúť a nevedela som ani rozprávať.Každý deň som sa však tešila do škkoly, loebo tam boli ľudia.
Povrchne tvrdiac hodnotím, že ľudia tam bolí krásni.
No v deň, ked mlj organizmus nevládal nápor zmien, bacilov a tabletiek a spala som v byte mojej mentorky(ktorá mi v tom okamihu neprišla tka otrasná)A ked som otvorila oči, zapla som si internet, lebo v tom byte fungoval. A písal mi Dží, že im všetkýmj je ľúto, že som chorá a že by ma prišli pozrieť, ked už budem v tom "mojom"dome , ..lenže to nebolo možné, lebo som žila u podivínov ..a s tým sme sa rozlúčili.
Lenže o pár minút som mala jeho a ich oči pred očami, lebo ma proste prišli pozrieť a potom ma odviezli domov. Ten dom som nazvala väzením a potom sme ho tak volali všetci.
(Viete, prvý raz v živote som mala partiu. Mala som ľudí, ktorí so mnou rátali, ktorí sa na mňa pýtali, ktorí ma akceptovali, ľudí, ktorí ma oíbjímali, ľudí,ktorých som mala rada. Všetkých, priam závisle.)
Začali sme chodiť trošku von. Všetci. A potom mi prišla správa:
" have ever seen the seaside in winter?"
a to, čo sa dialo potom, som tu a všade a všetkým opísala už tisíckrát. Milovala som toho chlapa vtedy a milujem ho teraz. Milujem, že bol hanblivý, že s ním aj jeden krok spôsobil absolútu eufórie, že sa nevedel pozerať priamo, kým ma nepobozkal, milovala som, že som bola "hey girl", že ma cchel chrániť a chránil, že sa pýtal, prečo mu chýbam, ked jemu ľudia nechýbajú. Až vtedy, až vtedy, ked som spoznala jeho, ktorý sa volal a dodnes v mohom srdci volá nielen Giancarlo , som zrazu nemyslela na nioho a nič iné. Bolo mi jedno,. Bolo mi absolptne ukradnuté, že som pomaly vychudla na kosť a doma je už 13 a nie 16 stupňov, bolo mi jedno, že z jedla zvraciam, bolo mi jedno, že som 2000 kilometrov od mamy, jedno, že meškiám tam a tma, nevnímala som čas, priestor, ľudí, ich pocit,y záujem, nezaáujem, strach z tmy,strach z ľudí, strach z intimity, strach zo straty.Nič.
A to, ako som ho stratila je snád ešte známejšia kapitola. Áno, odišiel.
Medziutým som stihla zmeniť rodinu , ktorú son však, až ke dodišiel, mala čas a záujem spoznať.
Ako veľmi mi tí ľudia pomohli. Oni!ma vzali medzi seba, bo nielen kamarátsky, rodinne., Sme spojení a boli sme spojení. Káva každé ránoi a poobede a potom zase s maminou, všetky rodinné výlety, každé Buoniorno a spoločné raňajky, jedno miesto pri stole, tá láska, ktorej sa mi dsotávala, to nespočetné množstvo toho čistého citu, ktorý mi dali a nepýtali nič späť. To s auž veráti.
Prilížila som saaj tým, torých som len matne reistrovala a zrazu zistila, že sú tí, ktorých môj život zaujíma. že sú snád stovky deisatky ľudí, ktorí chcú ísť so mnou von, ktorí vedia, že sa po tej škole, po tých mestách pohybujem.
Bola tam Claudia, nórska Claudia, ktorá so mnou prežila môj celý príbeh a môj príbeh so mnou stále prežíva, všetky tiue decká v škole a vonku, Marco, ktorý chápajúc načúval, čo som hovorila a vduchu ma chytal za ruku a hladil, bola tam Claudia2, ktorá o Giancarlovi všetko vedela a nikdy neukázala súcit, lebo prežívala to isté , bola tam babi a dedko a brat a SESTRA a MAMINA!
Je to rok, čo som spravila prvý krok do života, ktorého dnes volám dokonalý.
Nechcem sa z toho všetkého zahojať, chcem tma ostať, byť prežiť, prežiť všetky tie záchvaty spôsobené intenzitou páliaceho šťastia, chcem opäť biť pomyselne do hrude teba, čo si ublížil, chcem celý ten svet, čo mi chvíľami praskal hlavu, chcem ten ošiaľ, zmrzlinu
Drahé Taliansko, drahý Dží, drahá rodina, drahé úsmevy.....MILUJEM VÁS a tisíckrát opakujem, že patrím, kde som nechala srdce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
santoris
7. 1.januára 2013 17:52
je to tak nádherné....a najmä že o Taliansku
Napíš svoj komentár