hľadí nežne do triedy záhad.
Každý jeho lúč ma jemne hladká,
pri jeho teple cítim, že sa ma dotýka matka.
Nenápadne, nevtieravo hľadí do triedy,
z diaľky pozoruje ľudí v nej osudy.
Sem - tam mihne sťa blesk,
len oblaky zakryjú jeho lesk.
Hľadím na neho s dušou ubolenou,
je mojou jedinou nádejou.
Nádejou, že všetko zase bude dobré,
že všetko zlé je skutočne na niečo dobré.
Červenému roláku môjmu dodá jas,
pozdravím ho a poviem, vitaj zas.
Prišlo, nezabudlo na mňa!
Opätujem mu úsmev, ešte jasnejšie hľadí na mňa.
Zelené očí mi svietia sťa smaragdy.
A beda , zašlo, prekliate oblaky!
Prečo ma takto trápi?
Dúfam, že sa skoro vráti.
S radosťou v srdci zisťujem,
že na mňa nezabudlo.
Keď svoju lásku k nemu opisujem,
je mi opäť raz veselo.
Má veľkú silu,
je to mocná pani.
Osvetlí celú triedu,
všetci v nej oplývajú emóciami.
Pozrú sa do jeho usmiatej tváre,
ich očí svietia sťa mozaika nežností vrúcnej dlane.
Pomaly ho opúšťam,
začnem myslieť na reálny svet.
Už je koniec prestávkam,
treba sa učiť a neskôr obohatiť svet.
Slniečko milé, odchádzam.
V duši mám vďaka tebe pocit sladký ako med
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár