Réžia: Michal Vajdička
Dramaturgia: Alena Lelková
Obsadenie: vrchná sestra Ratchedová : Dana Košická; sestra Flinnová: Katarína Horňáková; Dale Harding: Róbert Šudík; Billy Bibbit: Ľubomír Bukový; Scanlon: Juraj Zetyák; Cheswik: Stanislav Pitoňák; Martini: Radovan Hudec; Frederickson: Ivan Krúpa,; Randle Patrick McMurphy: Michal Soltész a ďalší.
Väzenie alebo psychiatrický ústav? S touto dilemou sa netrápi Randle P. McMurphy a namieri si to rovno do blázinca. Teda podľa neho priamo medzi debilov. Svojou energickosťou a optimizmom si získava aj svojich „spolubojovníkov za duševné zdravie“. Zrejme si myslí, že vypočítavosťou a ironickosťou sa mu podarí zmeniť celý režim a pravidlá liečebne, avšak narazí na tvrdú skalu. Ňou je hlavná sestra Ratchedová, ktorej sa nemá odvahu nikto vzoprieť. Žije len pre svojich bláznov, ktorým chce pomôcť, i keď niekedy to skôr vyzerá tak, že ich vyprovokúva do nepríčetnosti a robí z nich ešte väčších bláznov ako v skutočnosti sú. Každý z pacientov sa „pýši“ iným druhom choroby. Stretávame sa so sexuálnym delikventom, bigotným veriacim, paranoikom či chorobným cholerikom. Všetci vedia, aj napriek indisponovanosti, že s manipulatívnou Ratchedovou sa nemožno zahrávať. Stačí, ak niekto akýmkoľvek spôsobom poruší pravidlá, nemilosrdne ho posiela pre dávku elektrošokov na hrozivé vyššie poschodie. Tam, vďaka svojej agresívnosti, McMurphy aj skončí. Koniec hry je tragicky nielen pre ustráchaného, oidipovským komplexom trpiaceho, Billyho, ale aj pre samotného McMurphyho. I keď jeho smrť je možné považovať aj za vykúpenie z budúceho trápenia.
Dej hry je plný nečakaných udalostí, ktorých sú schopní blázni. Výkriky „do tmy“, amoky, ale aj obyčajné nepredvídateľné ticho. Pre diváka, žijúceho medzi normálnymi ľuďmi, sú tieto bizarné zvraty plné napätia. Oživujúcim prvkom je irónia, komickosť, niekedy až satira. Podivuhodné sú vulgárne slová, tabuizované témy, avšak to dáva celému dielu akýsi šmrnc. Bravúrne hrané predstavenie by som nazvala aj smiechom cez slzy. Ďalším plusom je výborná scéna, ktorá sa síce počas celej hry prakticky nemení, ale je výstižná a jednoduchá. Celkovo možno skonštatovať, že hra inšpirovaná spisovateľom Kenom Keseyom, je percepčne výnimočná a je ukážkou vlastností, ktorých nositeľmi sme aj my. Ergo, bláznami sa môžeme stať kedykoľvek.
Recenzia
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Nemal to byt "prelet nad kukucim hniezdom" ?
Ale inak som o tom dost pocul a asi sa na to aj vrhnem..
Ale inak som o tom dost pocul a asi sa na to aj vrhnem..
Napíš svoj komentár
kazdy v tom filme,ci hre vidi nieco ine. autor sam najlepsie vie co tym chcel povedat. kedze ja obcas chodim medzi "blaznov" tak z toho co som tak pozoroval, by som povedal ze to tak skutocne viac-menej naozaj je. vela takychto ludi chce byt blaznami,zbavuje sa tym zodpovednosti a navyse posluzi psychiatrom ako dobry objekt pre jeho nadobudnutie lepsich schopnosti.
ta sestra ktora tam hrala, ci vo filme,ci v divadle, to su typicke sestry,psychologicky,psychiatricky...chcu z vas mat "blaznov" Oni nepotrebuju aby ste sa vyliecili, stavate sa laboratornymi krysami...nechcu pocut ze ste zdravi a ze vyliecenie je v niektorych pripadoch uplne jednoduche..
roky ubiehaju a vy zistujete ze ste tam kde na zaciatku..a pritom oni to povazuju za "pokrok"..