dnes som mala pocit, že omdliem, keď som venčila psa.. že sa najprv poblvem a potom len tak padnem. len tak. nikto nič nebude vedieť, nikomu to nebude vadiť. už vidím ako by si axel na mňa lahol, aby mi nebola zima a bola by som pooblizovaná ako také lízatko. bože, ja toho psa tak ľúbim. keby on vedel ako. možno to aj vie. cítim sa sama a nepotrebne. ako dokáže byť človek taký nepotrebný a ešte aj hlúpy?
a teraz tu píšem správu nikomu.. absolútne nikomu. chcela by som aby to malo adresáta, ale nemá. nemám to komu povedať. proste si len tak píšem do vzduchu. možno to pomôže a možno ani nie.
je veľa hodín, chce sa mi spať, ale nejdem. ešte vydržím, ešte pár minút, ktoré som mohla venovať ekonomike alebo francúštine, možno aj nemčine alebo môjmu poondiatemu prejavu. mohla som čítať knižku. ale nie. ja tu sedím a ľutujem sa. som ja ale krava. ach jaj
..je mi smutno a mám slzu na líci..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár