Je trochu chladno, pomyslím si a rozhliadnem sa. Ľudia, čo okolo mňa prechádzajú, si ma opovržlivo premeriavajú pohľadom. Nedivím sa im. Keby som ja videla na chodníku sedieť dievča v mojom veku, v minišatách, s rozmazanou riasenkou a ešte ku všetkému s výrazom, že všetkému rozumie, myslela by som si, že je to prostitútka. A oni si to určite myslia. Len si odfrknem. Je mi to jedno. Už je mi všetko jedno. Dneska to skončí a to je to dôležité. Aká škoda. Len si spomeniem, ako to mamka začala.
"Prečo sa neučíš? Len sa chodíš baviť. Ničíš si život!" Kričala.
"Neničím si ho, žijem ho. Na rozdiel od teba. Stále sa len na niečo pripravuješ a nikdy nie si šťastná." Odpoviem s úsmevom. Lenže ona sa tvári tak naštvane, že až sa zľaknem.
"Vypadni! Zober si svoje veci a zmizni z môjho domu!" Začala na mňa kričať a v očiach mala slzy.

Prečo plakala? To ja som bola prekvapená a vystrašená až mi do očí tiež vyhŕkli slzy. Nevzala som si nič a utiekla som preč.
A teraz tu sedím na chodníku, usmievam sa a nechávam sa ohovárať okoloidúcimi. Všetci sa niekam ponáhľajú, niečoho sa boja, chcú uspieť v niečom, čo ich poteší len na chvíľu. Ale je to zbytočné. Veď to aj tak skončí a za pár rokov nikto nebude vedieť, že existovali, aj keď pre to robili, čo mohli.
Ja som na svet príliš dobrá. Od doby, čo mi došlo, ako to tu funguje, som sa len bavila. Robila šialenosti s priateľmi, spievala som, usmievala sa, jedla šialenosti, presadzovala som si svoj názor a jednoducho som si robila, čo sa mi chcelo... A teraz to všetko skončí. Mamka ma vyhodila z domu.

Nikdy som sa neučila a mala som zlé známky. Ona mi vždy nadávala a nútila ma za každú
päťku umyť chodbu, aby som vedela, ako dopadnem, keď sa nebudem učiť. Ako upratovačka.
Lenže som sa nejakým zázrakom dostala na vysokú a teraz mi chýbal len rok do ukončenia. Mamka bola najprv hrozne nadšená a tiež to nechápala, ale bola vážne celkom šťastná. A mne to bolo jedno. Hlavne, keď som sa mohla ísť baviť. Síce hovoria, že je to blbé bývať stále u rodičov, ale ja som namietala, že je to pohodlné. Navyše mi mamka nechcela dovoliť sťahovanie na intrák. Mala o mňa strach.
Nie preto, že by som sa nedopatrením zranila, alebo že by ma niekto prepadol, ale preto, že by som niečo vyviedla, že by som sa na všetko vykašlala, a že by ma potom musela s hanbou v očiach vyzdvihnúť zo záchytky.

Aké patetické. Nakoniec ma sama vyhodí z domu.
Vstanem z obrubníka a rozhodnem sa pre malú prechádzku parkom.. Možno tam bude nejaký úchyl, čo ma bude chcieť znásilniť. Alebo zlodej, ale nemám pri sebe peniaze. Nemám so sebou nič.
Prejdem cez ulicu na červenú a smejem sa, keď na mňa trúbia rozčúlení vodiči. Škoda, že tiež nevedia, ako správne žiť. Sú vystrašený, že niekam prídu neskoro, že niekoho zrazia, že im niekde na poli, kde nie je signál, vypne motor, že sa zrazia s iným autom, že dostanú pokutu.
Našťastie mi nedali vodičák. Namiesto na skúšky, som išla do kina. Investovala som radšej do srandy, než do stresu.
Niekoľko bezdomovcov tu spí na lavičkách, ale úchyl a zlodej nie sú nikde po ruke. Asi si dnes urobili čas na rodiny. Ale tí bezdomovci to majú asi zlé, pretože ich rodiny si na nich čas neurobili a tak takto skončili. Alebo to bolo inak? Neviem. Čo si myslí náhodný okoloidúci? Asi niečo podobné, čo si mysleli v mojom prípade na chodníku. Aké smutné, že nikto nepotrebuje pravdu.
Vyjdem z parku a som trochu sklamaná, že som nemusela pred nikým utekať. Mohlo to byť pred koncom celkom príjemné oživenie. Vyjdem z parku a zamierim k hlavnej ulici. Z nejakého dôvodu si ma teraz nikto nevšíma. To vôbec potom nie je sranda, keď vás nikto neuvidí, nepohorší sa, nepobaví sa. Puf! Ale dosť bolo sklamania, nahodiť úsmev a ísť k cieli!
Na mačacích hlavách, ktorými je to posiata dobrá polovica ulice, si v lodičkách skoro vytknem členok. Ale vďaka skoro pádu som si všimla peknú a lákavú žiaru. Opatrne našľapujem, aby som k tomu zdroju svetla prišla pomerne živá. A pozrime sa! Zlatníctvo! Prilepím na sklo nos a obe ruky, ako by som bola malá a vyslúžim si ďalších pár pohoršených pohľadov. Ako od spolučumilov tak od panej, čo pracuje za kasou. Nemôže ma ani ísť sprdnúť, pretože obsluhuje asi päť ľudí zároveň

Dramaticky sa otočím ku výkladu chrbtom a všetci čo si ma všimli, ma nenápadne kútikom oka pozorujú. Vyzujem si topánky a rozbehnem sa ku fontáne. Trochu si v nej pobehám a potom vykročím ďalej. Takto sa má žiť! Veselo a aby to všetci videli! Nie, sedieť na zadku v ústraní a učiť sa niečo, čo nikdy nevyužijem ale niekto iný možno áno.
Už som skoro v cieli . Predo mnou vidí nad riekou krásne osvetlený železný most, po ktorom prúdia autá z jedného brehu na druhý. Keď dôjdem k chodníku, ktorý sa tiahne pozdĺž zábradlia cez most proti smeru, ktorým jazdia autá, obujem si svoje červené lodičky, ktoré perfektne ladia k červeným retro korálam, čo mám okolo krku. Sú požičané od kamarátky. A to už dobre dlho.

Pomaly dôjdem doprostred mostu. Možno som mala ísť rýchlejšie, aby som nemusela nad tým toľko rozmýšľať. Zrazu si hovorím, či by nebolo dobré ten stresujúci život čo i len skúsiť, veď ho môžem kedykoľvek ukončiť. Ale potom to už nebude mať ten správny koniec. Bol by to koniec zo zúfalstva, toto je koniec životného štýlu, nie som zúfalá, som v pohode.
Vyleziem na zábradlie a poobzerám sa. Zatiaľ si ma nikto nevšimol. Prudko fúka vietor a rozveje mi vlasy. Tie korále asi už nevrátim.
Vlastne za to môže mamka. Ona určila koniec. Keby som už nemohla bývať s ňou, narušilo by to môj systém. A to nechcem. Mám zlý pocit, že ju využívam a aj cez tú všetku srandu nikdy nepresakoval na povrch tak, ako teraz. Ako väčšina myšlienok, čo sa mi hrnú do hlavy.
Krivdila som jej. Bola som sebecká, zlá a hlúpa. Nikdy som nemyslela na nič než na to, aby som sa bavila. Bolo mi jedno, čo ostatní hovorili ale teraz je mi to ľúto, pretože si uvedomujem, že ma ani nemali radi. Mala by som sa vrátiť domov, ospravedlniť sa mamke a začať žiť usporiadane. Nakoniec by som si mohla nájsť normálnych kamarátov, vydať sa mať deti, byť šťastná z iných vecí.

Byť šťastná z iných vecí?
Nejako ma napadá, že čím, som staršia, radujem sa z iných vecí, zo zložitejších vecí. Keď som bola úplne malinká pobavili ma večerníčky a za pár rokov som nechápala, ako som sa mohla kedy tomu smiať a prepla som program na MTV. A dnes si hovorím, aké je to hlúpe.
Vrátim sa domov. Vrátim sa domov a všetko zmením. Bude to moje nové ja a bude tiež bojovať až do konca. Nájdem si sen a ten si splním.
Pokúsim sa zliezť zo zábradlia, ale šmykne sa mi noha a ja, ako v nejakom spomalenom filme padám do tej hlbiny A teraz mi je to ľúto. Mohlo to byť všetko inak, keby som nebola…
Boh ma asi nenávidel za to, čo som vyvádzala. Keby som len spadla do vody, mohla som sa ešte zachrániť, ale sotva som sa dostala pod vodu narazila som hlavou o kameň. A bola tma. Tma pohltila všetky moje ušľachtilé myšlienky a plány na nápravu svojej povesti, svojej osoby.

Dúfam, že mamka nebude moc smutná, keď teraz bude stále sama. Je mi to ľúto.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár