Veľa otázok, veľa odpovedí. Každého trápi nejaká otázka a keď nájde odpoveď, príde ďalšia otázka. A po nej ďalšia a po nej ďalšia. Niektoré otázky nemajú jednu, ale milión odpovedí a človek hľadá tú, ktorá mu najviac vyhovuje, kým sa z toho nezblázni.
Alebo kým neumrie.
Čo sa stane, keď človek umrie? Prečo to nikto nevie, keď to toľko ľudí zažije? Pokiaľ existuje reinkarnácia, prečo si to nikto nepamätá? Prečo nevedia, čo boli predtým, než boli dážďovkou alebo púpavou. Keby...
Keby…?
Keby som bola motýľom, nemohla by som premýšľať nad vecami, ako sú známky v škole, budúca voľba povolania, budúca rodina.
Keby som bola motýľom, bála by som sa každú sekundu svojej existencie o život.
Keby som bola motýľom, mala by som krásne krídla, ktoré by žiarili v slnečnom svetle, mohla by som lietať.
Keby som bola motýľom, nežila by som dlhšie, než deň. Nanajvýš dva.
Na čo je život?
Asi nebudem prvá, kto sa pýta. Určite nebudem prvá. Ale na čo je život? Myslím, či má nejaký cieľ, alebo či je niekde boh, ktorý čaká, až príde generácia, ktorá konečne naplní jeho očakávania a on ich urobí nesmrteľnými. Generácia, ktorá nebude robiť chyby.
Errare humanum est.
Mýliť sa je ľudské.
Prečo by malo byť? Vari sa ľudia nepovažujú za najvyspelejší druh? Ak sú ľudia najvyspelejší druh, prečo robia chyby? Prečo to ospravedlňujú?
Prečo sú ľudia ľuďmi?
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
pýtať sa je správne, život je na to, aby sme našli odpovede hlavne na tie otázky ktoré sa dotýkajú nášho života...
Učiteľ v štvrtej triede gymnázia dal ako tému na úlohu otázku: Prečo je svet taký, aký je? Jedna sedemnásťročná študentka odpovedala ďalšími otázkami. Myslela si, že všetko zbabrala, ale učiteľ ju požiadal, aby svoju úlohu v triede prečítala nahlas. Na prekvapenie všetci spolužiaci stíchli a pozorne ju počúvali: „Mama, otec... Prečo? Mama, prečo sú ruže červené? Mama, prečo je tráva zelená a nebo modré? Prečo si pavúk nestavia dom, ale tká pavučiny? Otec, prečo ma nenecháš hrať sa s tvojím náradím? Pani učiteľka, prečo sa musím učiť čítať?Mama, prečo si nemôžem namaľovať pery a ísť tancovať? Otec, prečo nemôžem byť vonku až do polnoci? Moji priatelia môžu. Mama, prečo ma nemáš rada? Otec, prečo sa chlapcom nepáčim? Prečo som len kosť a koža? Prečo musím nosiť strojček na zuby a okuliare? Prečo musím dospievať? Mama, prečo mám chodiť na vysokú školu? Otec, prečo musím rásť? Mama, otec, prečo musím odísť? Mama, prečo mi nepíšeš častejšie? Otec, prečo mi tak veľmi chýbajú moji starí priatelia? Otec, prečo ma máš tak rád? Otec, prečo ma rozmaznávaš? Tvoja dcéra dospieva. Mama, prečo ma neprídeš navštíviť? Mama, prečo je také ťažké nájsť nových priateľov? Otec, prečo mi je tak smutno za domovom? Otec, prečo mi srdce začne tak strašne biť, keď sa na mňa pozrie? Mama, prečo sa mi trasú nohy, keď ma osloví? Mama, prečo byť zamilovaným je ten najzvláštnejší pocit na svete? Otec, prečo sa ti nepáči, keď ťa volajú deduško? Mama, prečo mi moje dieťa tak silno stíska prst? Mama, prečo deti musia rásť? Otec, prečo keď vyrastú, musia kráčať samy? Prečo počujem, ako ma volajú babička? Mama, otec, prečo ste ma museli opustiť? Tak veľmi vás ešte potrebujem. Prečo prešli tak rýchlo roky mojej mladosti? Prečo sa na mojej tvári dajú čítať znaky po každom úsmeve pre priateľa alebo cudzinca? Prečo mám teraz sivé vlasy? Prečo sa mi trasú ruky, keď sa zohnem, aby som odtrhla kvietok? Pane Bože, prečo sú ruže červené?“
Učiteľ v štvrtej triede gymnázia dal ako tému na úlohu otázku: Prečo je svet taký, aký je? Jedna sedemnásťročná študentka odpovedala ďalšími otázkami. Myslela si, že všetko zbabrala, ale učiteľ ju požiadal, aby svoju úlohu v triede prečítala nahlas. Na prekvapenie všetci spolužiaci stíchli a pozorne ju počúvali: „Mama, otec... Prečo? Mama, prečo sú ruže červené? Mama, prečo je tráva zelená a nebo modré? Prečo si pavúk nestavia dom, ale tká pavučiny? Otec, prečo ma nenecháš hrať sa s tvojím náradím? Pani učiteľka, prečo sa musím učiť čítať?Mama, prečo si nemôžem namaľovať pery a ísť tancovať? Otec, prečo nemôžem byť vonku až do polnoci? Moji priatelia môžu. Mama, prečo ma nemáš rada? Otec, prečo sa chlapcom nepáčim? Prečo som len kosť a koža? Prečo musím nosiť strojček na zuby a okuliare? Prečo musím dospievať? Mama, prečo mám chodiť na vysokú školu? Otec, prečo musím rásť? Mama, otec, prečo musím odísť? Mama, prečo mi nepíšeš častejšie? Otec, prečo mi tak veľmi chýbajú moji starí priatelia? Otec, prečo ma máš tak rád? Otec, prečo ma rozmaznávaš? Tvoja dcéra dospieva. Mama, prečo ma neprídeš navštíviť? Mama, prečo je také ťažké nájsť nových priateľov? Otec, prečo mi je tak smutno za domovom? Otec, prečo mi srdce začne tak strašne biť, keď sa na mňa pozrie? Mama, prečo sa mi trasú nohy, keď ma osloví? Mama, prečo byť zamilovaným je ten najzvláštnejší pocit na svete? Otec, prečo sa ti nepáči, keď ťa volajú deduško? Mama, prečo mi moje dieťa tak silno stíska prst? Mama, prečo deti musia rásť? Otec, prečo keď vyrastú, musia kráčať samy? Prečo počujem, ako ma volajú babička? Mama, otec, prečo ste ma museli opustiť? Tak veľmi vás ešte potrebujem. Prečo prešli tak rýchlo roky mojej mladosti? Prečo sa na mojej tvári dajú čítať znaky po každom úsmeve pre priateľa alebo cudzinca? Prečo mám teraz sivé vlasy? Prečo sa mi trasú ruky, keď sa zohnem, aby som odtrhla kvietok? Pane Bože, prečo sú ruže červené?“
3
druhý odsek sa mi páči
ale nemám rád tie hypotetické úvahy typy " keby toto a keby tamto "
ale nemám rád tie hypotetické úvahy typy " keby toto a keby tamto "
Napíš svoj komentár
to nie je vôbec filozofická otázka...
každý kresťan predsa vie, že žije na to aby pripravil svoju dušu na večný život....