V jeden krásny podvečer...vracala sa domov so zápisníkom v ruke - ktorý nosila pri sebe, keby ju náhodou stretla inšpirácia a napadlo ju pár veršov - a prechádzala okolo obchodu s hudobnými nástrojmi(ako to predsa robievala snáď každý deň). Boli pootvorené dvere a počula, ako niekto hrá na gitare a spieva. Zapáčilo sa jej to hneď. Veď TÁ pieseň...a jeho hlas sa rozliehal po miesnosti a dokonca aj von ho bolo počuť. Chvíľu ešte stála vonku, no potom sa odvážila a vkročila dnu.
Zvonček nad dverami zacengal, no za pultom nikoho nevidela. Prechádzala pomedzi regále, chodbičkami nad ktorými boli steny povešané rôznymi plagátmi, platňami a podobnými vecami. Videla známe i neznáme tváre zo sveta hudby. Nejakú veľkú pozornosť tomu nevenovala, len pomaličky kráčala stále za zvukom. Zo skladu vyšiel starší vyšší pán s plešinou, za okuliarmi videla šibalské oči a sentimentálny pohľad v nich. Ako by to bol nejaký starý zabudnutý muzikant, ktorý má za sebou roky prežité na pódiu a už len v spomienkach sa vracia do tých čias, keď mu všetky ženy padali ku nohám, pýtali autogramy a on si so svojou skupinou vyhrával pre radosť. Nuž, možno to bol len jej pocit. Síce nevedela hrať na žiadnom nástroji, v hudbe sa vyznala a doma mala mnoho albumov na CDčkách, no najradšej počúvala akési staré zabudnuté platne. Rada si pri nich predstavovala, ako ju niekto chytí za ruku, zoberie na romantickú prechádzku a pod holou oblohou pozve do tanca na jednu z tých pesničiek. Vedela, že niečo také sa nestane. Bola veľký snílek a málokto pochopil jej "bezvýznamné" sny, preto si ich písala do zápisníka prostredníctvom poézie. Dokonca pochybovala, že niekto ešte počúva takú hudbu ako ona. Preto bola stále sama a myslela, že ten pravý sa ešte neukázal.
Znova ju vnorila do predstáv pesnička, ktorú počúvala už odvtedy, ako ju započula pri dverách. Bola to jedna z NICH. Čudovala sa, že sa nájde niekto, kto to ešte počúva a tak krásne precítene ju dokáže hrať na gitare. "Môžem vám nejak pomôcť?" do reality ju zas vrátil starší pán, ktorého si všimla vyjsť zo skladu. Len sa usmiala, pokývala hlavou a poďakovala. Podišla ešte 2 kroky a keď pozrela na ľavú stranu, zbadala tam niekoho sedieť chrbtom k nej, no s gitarou v ruke. Od neho prichádzal ten vábivý hlas. Zasnívane sa zahľadela, bola naozaj očarená tým, čo počuje.
O chvíľu dotyčný dohral a ona rýchlo nevedela, čo má robiť, kam ísť. Chcela sa tváriť, že si niečo prezerá, no keď vstal a otočil sa, zazmätkovala. Mladý chalan približne v jej veku, ktorý tam práve skúšal svoju dokonale naladenú gitaru, pozrel na ňu a usmial sa. Videl jej v tvári rozpačitý výraz. Začali sa spolu rozprávať. Zistili, že toho majú dosť spoločného. Dokonca počúvajú rovnakú hudbu.
Takto sa ešte pár krát stretávali každý deň. Už od dverí počula, že už ju čaká s gitarou..Sedávala pri ňom a on jej hral pesničky. Boli to ich pesničky. Starší pán, ktorý medzitým obsluhoval zákazníkov, si aj zvykol. Tešil sa na ich obvyklú návštevu a atmosféru, ktorú robil ON s gitarou a svojim spevom. Bola šťastná, zbožňovala tie chvíľe, ktoré patrili len im dvom, nevnímali čas ani nič okolo. Len jeden druhého. Cítili, že k sebe patria.
Nikdy sa medzi nimi nič nestalo, ale vo vnútri toho obaja cítili až priveľa. Také večery sa opakovali, no napriek tomu každý z nich bol vždy výnimočný. V jeden večer ju prvý krát silno, veľmi silno objal. Nič si nesľubovali, len prežívali tie najkrajšie chvíľe života. Po zahraní poslednej pesničky si ju znova privinul k sebe a vtisol jej na pery veľký nežný bozk.
Bol tam aby jej splnil sen. Zobral ju za ruku a vyviedol von. S gitarou na chrbte kráčali ruka v ruke...nevedno akým smerom ani kde sa končí ich cesta. Keď boli na mieste, sadol si na lavičku, zobral gitaru a začal hrať ICH pesničku. Sedela vedľa neho a nechcela veriť. Po chvíľu oprel gitaru nabok a podal jej ruku na výzvu do tanca. Slnko bolo zapadnuté, obloha červená a všetko dookona také neuveriteľné.
V jeden krásny podvečer išla tam, kde chodila obvykle o takom čase - do hudobnín. Podvedome sa usmievala.
Keď prišla ku dverám, nepočula hrať gitaru. Zvážnela. Pomyslela si: možno ešte neprišiel. Vkročila, zvonček zazvonil, no vnútri nikoho. Išla až dozadu, no stolička, na ktorej sedával, bola prázdna. Takmer prázdna. Ostala na nej ležať len JEHO gitara s roztrhnutou strunou. Nebola ani len naladená. Vedela to, i keď sa jej ani nedotkla. Zaplavilo ju veľké teplo a po chrbte prešli zimomriavky.
Pochopila, že všetkému je koniec..nevedela prečo, ale vedela, že všetko je navždy preč. Odišiel a už nikdy neprišiel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mafianka751
9. 9.sept. 2008 20:29
pekné, smutné, ale trochu nerozumiem koncu.
Napíš svoj komentár