A tak len kráčala...a kráčala...dokonca i dažďové kvapky ju obchádzali, bolo to o jej pocitoch, ktoré prežívala s padajúcimi kvapkami, ktoré jej pripomínali skôr niečí plač. Vlastný plač, ktorý ju stále dusil v tej chvíli, keď nemohla nahlas plakať. Nemohla, nechcela.. Aj keď si uvedomovala dôvody svojho smútku, nikdy o nich nehovorila, lebo nechcela. Nedokázala lepšie povedané. Načo sa mala na niekoho usmiať, keď úsmev nebol úprimný. Bolo veľa vecí, ktoré ju trápili. No nechcela hovoriť o nich, lebo mnoho súvislostí nikto nevedel pochopiť.
Pozrela sa tým smerom, nechápala prečo sa cíti byť ignorovaná všetkými ľuďmi....i keď to bol možno v tej chvíli len jeden človek (no v istej dobe pre ňu dôležitý človek). Zbabelec!(pomyslela si)...no možno by sa dalo lepšie povedať, že sa tváril tak ľahostajne, nevedela si vysvetliť jeho pohľad. Kedysi sa tváril ako veľký kamoš, mali úsmevov jeden pre druhého na nespočítanie, ich pohľady nahrádzali zbytočné slová...človek by ani neveril, že sa takmer nepoznajú (dokonca občas mali pocit, že sa poznajú už dlhooo).
Nevnímala hlas pri nej, keď jej niekto niečo hovoril, sústredila sa len jedným smerom, stále tým istým. Úsmev. Jeden úsmev? To je všetko? Občas cítila jeho pohľad, no skôr to bol taký odbíjajúci pohľad, ktorý nenaznačoval žiadne hlbšie myšlienky (ako kedysi). Kde sú tie staré dobré časy? Takto sa to teda má skončiť?
Jej zlyhanie bolo chvíľkové...možno nie jednorázové, ale vždy len chvíľkové.
Ďakujem všetkým mojim bývalým kamošom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
wisetinka
18. 3.marca 2008 22:40
juuuj majka...pekne...akosi som sa v tom aj sama nasla...momentalne prezivam presne toto
Napíš svoj komentár