Ako som cestoval vo vlaku s bláznivou mladicou, jej mankou a africkým bratrancom Bohuša z Dedictví

Cesta vo vlaku býva niekedy hrozná, príjemná, krutá ale aj nudná. Premeniť nudu na priestorový živel, to chce byť v správny čas na správnom mieste. Sú však ľudia, ktorí sa nemusia snažiť, jednoducho sa to na nich lepí. Takým človekom som napríklad ja. Pravdepodobne to bude aj tým, že vlakom cestujem dosť často a tak sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že na niečo neuveritelné alebo nezabudnutelné natrafím.

Za ten čas, odkedy som zažil cestu v IC so 60 ročnou tetou, ktorá chcela so mnou pozerať na laptope DVD prešla už dosť dlhá doba, ale kedže tých zážitkov je veľmi vela, bolo by blbé, keby som písal o každom blog. Uvažujem však, že na konci tohto roka napíšem blog v ktorom budú najlepšie zážitky z tohto roka + určite aj nejaké to bonusové video.

A čo dnes ? Dnes to bolo cestovanie, trochu exotické, trochu hlučné, zoologické ale aj Rytmusovské. Pomaly ale isto si zvykám, že ten chlap je všade, aj keď v súvislosti s príslušnou mentalitou sa to odoporieť nedalo.

Keď som nastupoval do vlaku, mal som v ruke veľa vecí, potreboval som to už odložiť, usalašiť sa, všade bolo plno, očakával som jedno volné miesto, ktoré som nakoniec našiel, asi zázrak, nie radšej osud. Ani irónia sa s vami niekedy nemazná.

Prisadol som si k pánovi, ktorý sa mračil, asi nemal dobrý deň, ale za to vo vedlajšej štvorke bolo emócii viac než všetkých druhov koláčov v dobrej cukrárničke. Variabilita týchto ľudí bola ešte zaujímavejšia, pretože na každom sedadle sedel iný typ rasy.

Kým černoch, ktorý sa podobal na afrického bratranca Bohuša z Dedictví (mal aj podobné prestrojenie) v tichosti sníval svoj vlakový sen, mamička s rómskými črtami a jej dcérenka dávali o sebe vedieť celému vozňu.

Tak som si tak sedel a počúval si na iPode hudbu na ktorú som mal práve chuť, no zrazu som neveril vlastným očiam, dcérenka oproti stála na sedačke a niečo hľadala v taške, tým sa to všetko len začalo. Ked zostúpila dole poprosila mamu, aby jej podala mobil. Mama sa zasmiala, podala jej mobil a potom...

Dcérenka (vyzerala min na 18): ,,Mama počúvaj tu máš ten mobil, ale porádne, uj*b tomu a nechaj tam bežať to čo tam je”.

Mama: ,,Tak to si zabila, po p*ci toto.
Odhadujem, že tá teta mohla mať vek minimálne 45 rokov, vyzerala tak.

Dcérenka: ,,Huh, inak kukaj na toto, aké pozemky”

Mama: ,,To hej do p*ce, ale keď sa neučíš, mala by si sa učiť nech zarobíš ako tí vo Viedni”

Dcérenka: ,,Rofl”

Hudba začala hrať veľmi nahlas a ozývala sa na pol vagóna, niektorým zamračeným tváram sa to nepáčilo a bezradne na mňa hladeli a ja na nich. Dcérenka sa opäť postavila na sedadlo ale už nie preto, aby začala bádať po veciach v taške, ona začala tancovať a vyskakovať, na sedadle v plnom vagóne ako blázon ? Naštastie táto kultúrna vložka po 20 sekundách skončila a ju to prešlo, pre istotu si lahla, po 10 sekundách sa postavila a začala svoju milovanú mamu búchať po hlave novinami. Ľudské a dôstojné. Mama sa zasmiala a zahlásila ,,to si zabila ale trošku do*bala”.

Neskôr slečna začala spievať, smiať sa stále hlasnešie, bez zábran prejavovala emócie, a keď zobudila afrického bratranca, zjavne sa mu to nepáčilo, hladel na mňa aby som si z toho nič nerobil a opäť zaspal.

Tesne predtým, ako som vystupoval na mojej cieľovej zastávke, sa začala na mňa podozrivo usmievať, vedel som, že je čas odísť lebo viditelne pripravovala nové zverstvá, dobre že som sa ich nedožil, no úplny začiatok vyzeral ,,desivo”.

 Blog

34 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu