Lenže moje okolie sa nemení, zdá sa mi to rovnaké, či dokonca zo dňa na deň rovnakejšie, tá úsmevná rutina, či železná košeľa, svojim spôsobom stále rovnakého sveta, aj keď sa občas stane milé či nemilé prekvapenie, či nepredpokladaná udalosť, všetko len vrámci toho nášho malého rutinného sveta.
Autobus vŕzga, všetci sú v ňom tak blízko a pritom sú si tak vzdialení, ujo hrá na pešej zóne na husliach, či iní spieva, ako hrali a spievali aj pred 10 rokmi,
cigáň vo zvláštnom oblečku si pýta na vlak, zaujímavé len , že stanica je 5 kilometrov od neho, a on chce ísť domov, a tak si pýta už roky, krčmy sú plné prefajčených pracovitých mužov, či rozvedených, nezamestnaných a podobných géniov, ako nimi boli zaplnené vždy.
Na dedine obsmŕdajú malí cigáni, ako obsmŕdali vždy a obstojne všetci znepríjemňujú prostredie, reštaurácie sú pre priemerných drahé, ako vždy boli a budú,
babky tiahnu do kostola,
vodiči sú v zápchach nervózni ako vždycky, dnes možno ešte vulgárnejšie nadávajú (ale nie vždy hrešili),
v telke zas nič poriadne nedávajú, keď som doma, a ak hej tak hneď 2 dobré programy, samozrejme v rovnakom čase, a tak to bolo vždy, a nielen čo sa TV programu týka,
v školách sa učitelia trápia so žiakmi, žiaci s učiteľmi, žiaci so spolužiakmi, a učitelia s učiteľmi, a niektorí aj sami so sebou, a to v každej práci, robotníkov naháňajú vedúci,
zamestnanci sú stresovaní, ako boli vždycky.
Čo zháňame nie je dostať, ako vždycky, a keď to nájdeme a kúpime, v zápätí to v konkurenčnom obchodnom reťazci uvidíme za polovičnú cenu.
etc... a že život je zmena
A tak by sa dalo písať do rána. Ale do by to čítal? picino?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale zasa niekedy sa mozno stane nieco take co zmeni vsetky tieto weci