Ako som bol požehnaný alebo Trošku prehnané ponímanie vierovyznania

Dnes, sme sa rozhodli s kamarátom z druhého sídlisko vyraziť si na bicykloch, ako cez víkendy zvykneme, keďže sme mali dosť času, nikam sme sa neponáhľali, rozhodli sme sa , že pôjdeme na Zobor, je to časť mesta na kopci, dosť strmom, na úpätí Tríbeča.
Do kopca to bola dosť makačka, ale prežili sme to, na podobné túry sme zvyknutý,
Na asi najstrmšej ulici celého Zobora , úplne navrchu býva náš kamarát zo školy, tak sme samozrejme mierili k nemu, mal tam nejakých bratrancov a podobne , dosť hurhaj, vyšli sme si na bicykloch do lesa a k prameňu, vrátili sme sa ešte k nemu, žijú tam aj s babkou, ktorú som už poznal dávnejšie.
je to neskutočne pobožná žena, veľmi milá, ochotná, zdvorilá, raz keď som tam ešte pred rokom bol, chceli sme ísť do lesa, a ona nás stiahla do kostola, osobne nemám kostoly rád, je mi tam dlho, všetko ma svrbí a príde mi to zbytočné.
Dnes nás do kostola nestiahla, ale keď už sme odchádzali tak ma zastavila vo dverách, pýtala sa ma či nejdem na birmovku, chodím na etiku, takže nie, no bola asi sklamaná, potom siahla do takej misky, čo vyzerala ako miska na svätenú vodu (veď aj bola). pokropila si prsty, a urobila mi krížik na čelo, potom mi rukou chytila čelo, a začala sa potichu modliť, pričom mi ho stále držala, asi po pol minúte, ma potom chytila ešte za ruku a zase sa modlila, no potom som poďakoval a odišli sme.
Hovoril som to kamarátovi, a ona to isté spravila aj jemu.
Predsa milé, keď je to pre ňu dobrý pocit, tak prosím, a mne to neublížilo, a mám o skúsenosť ( o požehnanie ) viac.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu