Skromná úvaha o ohováraní

Všetci poznáme chvíle ked sedíme s partiou kamarátov a ohovárame toho čo tam nie je čo, chýba, ak nabudúce chýba iný spolužiak alebo kamoš, zasa ohovárame toho, vždy to tak či už vo väčšej alebo menšej miere bolo, záleží o koho ide.
Typickým príkladom je trojica kamarátov, a každí dvaja ohovárajú toho tretie ked tam nieje.
Hovoríme veci, čo by sme v prítomnosti ohováraných určite nepovedali, preháňame, robíme si z nich srandu, ale vo svojom vnútri to nehovoríme úplne vážne, mnohokrát je to totiž bezdôvodné, a máme tých ľudí v podstate radi, a vieme sa s nimi dobre porozprávať, možno ešte lepšie, ako s tými , s ktorými sme ich ohovárali.
Ak by sa tí spomínaní o tom, že ich ohovárame dozvedeli, potom by to mohlo mrzieť akurát tak nás, vo väčšine prípadov (niekedy je vážne začo ohovárať, ale väčšinou všetko nepodstatné preháňame), ohovárame aj leppších kamošov pred horšími, no a vieme, že to určite veľkú váhu nemá.
Ked je v spoločnosti našej, aj ten ktorého sme ohovárali, dobre sa s ním komunikuje, zabáva, žiadny dôvod, na nejaké ohováranie, na všetko sme zabudli, ale ked tu zas nieje dobre sa o ňom rozpráva....

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu