Sedela na lavičke. Jej siluetu už poznal. Trocha zhrbená s hlavou v dlaniach. Plecia sa jej natriasali. Pomaly k nej pristúpil. Ani sa nepozdravil, len si sadol vedľa nej. Hľadel pred seba. Mlčal. V jeho vnútri sa odohrával boj.
Zdvihla hlavu. Pozrela naňho. Čakala, no on jej pohľad neopätoval. Slzy sa jej z očí liali úplne samé. Nevedela zastaviť ich tok, aj keď sa o to snažila dlhým rukávom svetra, ktorý na nej visel.
Bola jeseň. A chladno. Privinul si golier bundy bližšie ku krku. Čakal. Boj v jeho vnútri bol čoraz zúrivejší. Chcel kričať, ale akoby stratil hlas. Chcel toľko toho povedať, ale akoby nevedel nájsť správne slová. Ona stále plakala. Ticho. Vo vzduchu bolo cítiť slanosť jej sĺz kĺžucich sa po jej červených lícach.
Stále naňho hľadela. Akoby si nebola istá, či pri nej skutočne je. Akoby to bol prelud. Fatamorgána. To sa jej v poslednom období stávalo často. Pozrela pred seba- videla ho. Obzrela sa- bol tam. No v skutočnosti tam nebol. Bola sama. Videla ho naozaj všade- v škole, doma, v knižnici, v práci... Bála sa, že ani tentoraz to nie je realita. Chcela sa ho dotknúť. Vyslať mu akýsi hrejivý impulz v tomto chladnom počasí. No ruka akoby bola z kovu. Ťažká. Tak ťažká. Vedela prečo a slzy sa jej pustili silnejším prúdom.
Už to nevládal počúvať. Alebo skôr nepočúvať. To ticho ho ubíjalo. Ticho, ktoré vydávala ona. Ticho, ktoré jej opätoval. Ticho, to hrozne ťaživé ticho.
Cítil ako mu horúčava stúpa do líc. Boj sa dostával do vrcholného štádia. Zavial silný vietor a zmietol zo stromov pár farebných listov.
Prudko vyskočil. Na rovné nohy. Až mu zachrapšťalo v kostiach. V tom tichu to bola ako ozvena.
Odvrátila pohľad. Pochopila, čo sa deje. Jeden z nepriateľov v jeho vnútri vyhral. Len ktorý? Netušila, čo bude ďalej. Alebo možno tušila, no nepripúšťala to. Nemohla, nechcela, nevedela...
Kopol do lístia pred sebou. Udrel si pritom špičku o kameň. Zanadával. V duchu. V ústach mal hrču. Veľkú a chlpatú. Nedalo sa mu prehĺtať, nedalo sa mu ani len šepkať. Chcel, aby sa pohla. Aby už neplakala. Aby ho objala. Aby ho pobozkala. Aby ho milovala. Chcel toho veľa. Vedel, že nikdy nebude mať všetko.
Chcela, aby sa otočil. Aby ju objal a povedal prepáč. Aby ju pobozkal a povedal, že ho to mrzí. Chcela, aby ju miloval a sľúbil, že už nikdy viac. Vedela, že to neurobí. Na to bol príliš hrdý.
Som príliš hrdý! Opakoval si v duchu. Povedz jej, čo chce počuť. Aj tak to už nikdy neurobí. Tie výčitky, čierne svedomie- ako táto noc- ho ničili. Bolo to všetko proti jeho zásadám. Aj proti jej. Nechcel jej ublížiť.
Chcela mu ublížiť. Tak veľmi ako on jej. Chcela, aby trpel rovnako ako ona. Chcela, aby prežíval každú jednu sekundu tak ako ona. Nešlo to. Nedokázala by to. Vedela, že ho to mrzí, že je to naňho veľa. Že ju nechce stratiť.
Chcel ju nechať. Aspoň o tom rozmýšľal. Nezaslúžil si ju. Bola príliš úžasná. Príliš skvelá a múdra. Dokonalá. Všetky jej chyby boli dokonalé, len on bol tá jediná jej chyba. Chcel to skončiť.
Vietor akoby ustal. Šum lístia utíchol. Bolo počuť len tlkot ich srdca. Jedného srdca.
Slzy jej opäť naplnili oči, keď sa postavila a vzápätí s ňou sa on otočil. Konečne na seba pozerali. Hľadeli si hlboko do duší. Plnili sa mu oči jej slzami. Slzami bolesti, smútku.
Nechám ho. Nechám ju.
Vietor opäť zafúkol, keď sa okolo seba ovinuli. Pomaly a opatrne. Akoby sa báli, že si navzájom ublížia. Vdychovali jeden vzduch. Dýchali jednými pľúcami. Bilo im jedno srdce.
Lístie padalo zo stromov, keď sa spojili bozkami. Slanými od sĺz, ktoré im stekali po tvárach. Bozkávali sa akoby to bolo prvýkrát. Alebo posledný.
Spoza stromov sa k nim vplížil mesiac a bezcitný nočný jas prenikol všade naokolo. Osvietil ich tváre, telá, duše. Duše plné smútku, no zároveň radosti. Duše plné strachu, čo bude ďalej. Duše plné lásky.
Navzájom sa milovali. Jeden druhého. Bez slov...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tinka246
11. 5.mája 2008 21:19
je..je to super ale smutné...
3
ako vidím toto si už písala strašne dávno, no som rád, že som sa k tomu nejako dostal je to naozaj zaujímavé a čitateľ sa na to musí sústrediť stále, lebo ak náhodou je na chvíľku mysľou inde, tak nemá šancu pochopiť o čom to vlastne je...čo v preklade znamená, že je to naozaj perfektné
Napíš svoj komentár