Stála nahá pred zrkadlom. Obzerala sa svojimi veľkými zelenými očami. Od hlavy až po prsty na nohách. Najprv rýchlo prebehovala pohľadom zhora- nadol, a potom sa zadívala na tvár. Po lícach jej stekali pramienky slaných sĺz. Prechádzali jej cez pery, a tak mohla cítiť ich chuť. Mala rozmazanú maskaru, ktorú si predtým dala na spodné mihalnice. Kúsky čiernych bodiek jej stekali v prúdoch na pery, bradu, kvapkali na jej nahé telo a zem. Kútiky pier stočené nadol. Brada sa jej chvela.

Chrbát jemne zhrbený, plecia prehnuté dopredu. Prsia jej tak trochu ovísali, bruško tvorilo drobné zárezy. Kolená sa jej triasli. Pohľadom sa vrátila o niečo vyššie. Na tmavý pásik. No nedívala sa priamo naň. Chvejúcim sa prstom prechádzala po jazvách, ktoré sa jej tiahli od oného pásiku až ku bedrám. Tenké dlhé biele čiarky. Jazvy.

Cítila sa prázdna. Ako ten pohár, čo mala položený na stole. Bolel ju každý jeden pohľad do zrkadla. Ale nie do toho na stene. Do toho vo svojom vnútri. Nemala čisté svedomie. Strhávala sa pri každom puknutí dreva, zašušťania lístia, bzučaní komára okolo ucha...

Cítila sa beznádejne. Beznádejne sama. A pritom boli okolo nej všetci. Zaujímali sa o ňu všetci. Všetci jej priatelia. Pýtali sa ako sa má, volali ju von, chceli sa s ňou zabávať. Ale ani s nimi nevedela na bolesť zabudnúť. Len sa tak tvárila. Teda si nikto nič nevšimol. Úsmev cez slzy.

Bolesť bola neutíchajúca. Vnútro jej horelo. Zhorela jej duša. Pomaly. Po častiach. Úplne na popol.

Druhú ruku zdvihla pred oči. Držala v nej žiletku. Odrážala sa vo svetle. Opäť pozrela na tie biele tenké čiarky na bedrách. Pomaly priložila na miesto, kde sa ešte čiarky neobjavili. Druhou rukou napla kožu. Pozrela si do očí. Pousmiala sa. Už to nebude bolieť. Už nebude horieť. Privrela ich, nadýchla sa a potiahla žiletku po tenkej kožičke. Srdce jej začalo búšiť. Línia začala nasávať červeň. Bolesť sa začala rinúť v podobe červených potôčikov. Požiar v jej duši začal mrznúť. Bolesť vytekala von. Vydýchla. Otvorila oči, žiletku priložila o kúsok nižšie, opäť zavrela oči, nadýchla sa a potiahla. A ešte raz...

Žiletku padla nehlučne na zem. Pozerala na krvavé pásiky kontrastujúce s tými bielymi. Prudko dýchala, srdce jej rýchlo bilo, no usmievala sa. Všetka bolesť, všetka horúčava, čo ju zmárala, vyplávala von. Stačilo raz potiahnuť a mala pocit spokojnosti. Nič ju netrápilo. Iba to, že bude mať opäť krvavú nočnú košeľu...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
husky  17. 6. 2010 22:59
silne
2 
fotka
majusssska  17. 6. 2010 23:01
skvele napisane a tak ako napisal husky, silne.
3 
fotka
aki  18. 6. 2010 11:03
depresívne....seba-poškodzovanie...táto téma autorov nikdy neomrzí (ani mňa xD)...páčilo sa mi to. Napísané to bolo veľmi dobre, bolo tam všetko čo tam byť malo a ešte aj mnoho naviac.
4 
fotka
chrisdane  18. 6. 2010 12:49
hmmm
5 
fotka
zizisko  18. 6. 2010 20:10
Ani som pri čítaní nedýchala....Naozaj skvelo napísané!
Napíš svoj komentár