Na jednej strane mi to rve srdce,trhá ho na kusy a ja sa len spokojne s pomyselným úsmevom prizerám. Na strane druhej plačem,revem,najradšej by som kričala bolesťou a je to tak skutočné.
Niekedy sa cítim ako schizofrenik,rozpoltená osoba,jedna chce iné ako tá druhá. Akoby sa moje vnútro s mysľou a dušou bilo a hrali sa na to,čo viac môže ublížiť.
Z času na čas mám pocit,že všetko zvládnem. Že všetko je super a stavy čudesna sú dávno preč. A potom príde noc ako táto a všetko do seba zapadá. Tak logicky a krásne a neskutočne to bolí. Tá prázdnota bolí. Zaplavuje postupne celé telo. Začína od prstov na nohách. Zvíja sa jemnulinko nenásilne až chcene postupne vyššie a vyššie. Myseľ si necháva na koniec. Aby celý čas vedela o čo ide. Čo sa deje. Ako pohlcuje tma a čiernota. Krik a plač. Des a strach. Hrôza prelínaná údesom. Zlo zaplavuje a teší sa. Rehoce sa na plné kolo,keď si derie nechtami kožu. Psychická a fyzická je zrazu jedno. Na okamih. Na moment. Chvíľková úľava. Chvíľkové zatmenie. Útlm. Potom sa myseľ preberie,zjaví sa záblesk a prichádza ďaľšia rana...
Nevládze....no musí...musí ráno vstať a usmiať sa. Musí byť tou ženou,na ktorej nepoznať,že celú noc preplakala a prebolela.
Ráno vstanem a budem sa usmievať.
Nasilu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
husky
9. 4.apríla 2013 10:56
nocne mory?
Napíš svoj komentár