Často máme pocit, že je všetko v poriadku a odrazu sa niečo stane. Niečo tak nečakané, že nás to vykoľají. Zrazí z nôh. Vyrazí dych. A kto to robí? Nie, nie vždy to robia iní. Áno, je mnoho situácií, keď ti nôž do chrbta „bodol“ niekto druhý. Niekto druhý ťa zrazil na zem. Za akú cenu? Za cenu svojho šťastia, svojej túžby. Ale sme to aj my sami, čo si pod nohy hádžeme polená, niekedy polienka, ale predsa. Ubližujeme si sami a hádžeme vinu na iných. Však to je predsa jednoduchšie. Zbaviť sa viny a hodiť ju na plecia niekomu inému. Nikto sa nepozerá na to, či to je len sebaľútosť alebo nie. Tú si dokáže málokto priznať. Nikdy nie pred druhými. A ani svojmu odrazu do zrkadla. Ale ľudia sa radi ľutujú, majú pocit, že si to môžu dovoliť. Prečo práve ja!? Čo som komu urobil, že ja!? Prečo ma tak trestajú!? Hlúpe otázky, no niekedy potrebné pre pohladenie samého seba. Alebo jednoducho čakáme, že nás poľutuje niekto iní. Mama, otec, priateľ/ka, spolužiak, neznámy na zastávke...ktokoľvek. Len nech povie tie slová. Je smutné, že to chceme počuť, aj keď vieme, že je to LEN ľútosť! Nič iné, len poľutovanie a dotyčný si na to možno už ani nespomenie. Koľkokrát ste povedali osobe, ktorá vám vravela také slová, aby vás prestala ľutovať, ale aby vás posunula ďalej!? Aby na vás trebárs aj nakričala, ak to pomôže, len aby ste sa pozbierali. Aby ste sa postavili na vlastné nohy. Opäť. Možno prvý raz, možno už tisíci a jazvy na kolenách o tom vedia svoje. Koľko ľudí vo vašom okolí je takých, čo vás neľutuje, ale podá vám pomocnú ruku, aby ste vstali? Ak to urobí tým spôsobom, že vás poľutuje, a potom pomôže, aj to je okey...ale stále si len dokazujeme, že bez ľútosti nevieme žiť. Zrazení k zemi plačeme nad svojím osudom. Lapáme po dychu. Bojazlivo dvíhame oči hore a hľadáme niekoho, kto bude ochotný. Máme strach. Strach z ľudí, aby to neurobili znovu. Aby opäť nepodložili poleno. Alebo aby sme si ho nepodložili sami. To je jedno. To poleno sa skôr či neskôr objaví. A s tým sa často krát bojíme žiť naplno.
Poznám ľudí, ktorí zo strachu, že neuspejú a padnú k zemi, strácajú priateľov. Strácajú život a sú pritom takí mladí! Tak mladí a nemajú ozajstných priateľov, nezažili čo to je ísť sa zabávať s kamarátmi od rána do rána, nezažili čo to je flirt s tým pekným čašníkom, nezažili lásku...uniká im život...a prečo? Lebo sa boja, že nezvíťazia. Že prehrajú a pritom nechápu, že hoci možno teraz pociťujú akýsi chvíľkový úspech, práve teraz začínajú prehrávať niečo viac - svoj život.
Viem, že mnohí by s týmto nesúhlasili. Sú ľudia, ktorí svojim priateľom pomôžu a vedia čo na nich zaberá a sú ochotní padnúť na kolená s nimi. Teraz ale bola reč o tých ostatných. Poobzerajte sa okolo seba, koľko je okolo vás takých ľudí, čo idú bezhlavo za nejakým cieľom a pritom strácajú kopu vecí. Tých veľakrát dôležitejších. Prečo by ste im pomáhali? Však oni vám tiež nikdy nepomohli. Ale verte mi, niekedy je to príjemný pocit zadosťučinenia. Viem o tom svoje... A ešte...ďakujem tím, čo ma dvíhajú zo zeme...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
teriq
16. 5.mája 2010 01:11
*vopred sa ospravedlňujem za časté opakovačky slov, ale veľa hodín, nedostatok spánku a príliš veľa myšlienok...*
2
páči sa mi to hlboké myšlienkové pochody, ktoré človeka nútia premýšľať, vzbudzujú fantáziu a v neposlednom rade nútia cítiť
priateľka (tak z vďačnosti)
priateľka (tak z vďačnosti)
Napíš svoj komentár