Pravda je ale asi taká, že len potrebujem porozprávať svoj príbeh ľuďom, lebo si s ním sám poradiť neviem. Tento svet je, na šťastie pre cvokárov a farmaceútov, plný ľudí s depresiami. Ale ono to vždy prejde, po pár sedeniach, hrsti serotonínových antidepresív a terapii chlastom v kruhu blízkych priateľov. Ja som ale trocha iný prípad. Nie jeden cvokár nadomnou mávol prázdnou fľaškou od práškov, nie jedného kamaráta odomňa odohnal už len malý náhľad do mojich pocitov. Ja niesom človek v depresii, ja som ten, ktorého jedinou životnou realitou sa stala totálna prázdnota.
Čo sa vlastne stalo? Ako sa to stalo? Zaslúžil si si to? Tých, čo tento článok stále čítajú a neodpísali ho ako tuctový nárek, určite napadla aspoň jedna z týchto otázok. Celý môj život sa kúsok po kúsku rozpadá. A, tomu som sa aj sám čudoval, keď si myslím, že už to horšie nebude, vesmír to vezme ako výzvu. Začalo to tak 5-6 rokov dozadu. Všimol som si, že sa mi veľmi nedarí, že mám kopu problémov, ktoré riešiť neviem. Ale čo, zo všetkého som sa nakoniec nejak dostal a svoju úlohu v potláčaní vlastných problémov zohral aj môj božský komplex, ktorý postupom času nadobudol ohromné rozmery. Bol som skutočne skvelý v pomáhaní iným. Robil som to rád, lebo som dúfal, že to ľudia ocenia a že jedného dňa sa šťastie, ktoré som sa tak intenzívne snažil rozdávať, zastaví aj pri mne. Ale karma zjavne neexistuje. Po množstve zachránených vzťahov, kamarátov vytiahnutých zo zlej nálady a boh vie čoho ešte, som nepočul ani jedno ďakujem, ba čo horšie, môj život sa zosypával stále rýchlejšie. No čo, kašlať na karmu, vezmem to do vlastných rúk. Môj prvý vzťah a následný rozchod odštartoval moju oficiálnu kariéru nie tak celkom oficiálneho sociopata. Po toľkých zlyhaniach bol rozchod s pani dokonalou fakt to posledné a aby som sa psychicky nezrúti, naučil som sa absolútne potlačiť smútok. No ako daň zato si so sebou milý smútok vzal aj ostatné emócie. Cvokárka to považovala za fascinujúci fenomén, ktorý sa často nevidí, lebo obvykle je to vrodené. Fajn, ty p*ča, tak si ho ber, keď ťa tak fascinuje. Jasné, že som si skúsil nájsť inú babu, lenže v porovnaní s mojim randením je aj Alan Harper úspešný. Teda rande samotné je vždy fajn, zoznamovanie je skvelé, pre každú som bol povahovo zvláštny, no skvelý, inteligentný a pozorný chalan. A potom? Nič. Stále ten istý scenár. Ach jaj, ešteže som sa naučil sklamanie ignorovať. Takto som žil dlhší čas, až s príchodom na výšku sa to zmenilo. Požiadavky sú extrémne a ja som začal zisťovať, že niesom až tak oslnivo inteligentný ako som si myslel...a ďalší kúsok môjho života je preč...Klasika, ďalšie zlyhanie. Prehrýzol by som sa cez to s kamenným výrazom, ako sa to už stalo tradíciou, lenže som spoznal dievča a už-už to vyzeralo, že sa to podarí, že môj život bude konečne za niečo stáť. Začal som sa opäť učiť, ako prežívať prirodzené pocity. Ona bola niečim iná a vedel som, že pri nej môžem byť šťastný. S návratom emócií život začal dávať zmysel. Prišla motivácia zvládnuť školu, nezvládnutelné učivo sa stalo hračkou, po rokoch som sa vedel úprimne usmievať. Boli to prvé pocity po veľmi dlhej dobe a boli skvelé. Začal sa zo mňa stávať človek. Tu by to bol ideálny koniec romantického filmu, nie? Ale starý známy scenár sa zopakoval, dievča o mňa stratilo záujem a mňa to zasiahlo absolútne nepripraveného. Zase som mal city a bol som zraniteľný.
A toto, moji drahí, to je konečná. Začal som ničiť čo sa dá. Môj dar manipulácie som obrátil proti ľuďom okolo mňa. Zničil som takmer všetky svoje socíalne väzby tým, že som kamarátom prudko a nepríjemne zasiahol do života. Pri sebe držím už len hŕstku ľudí, nie však ako kamarátov ale ako obete. Zneužívam ich dôveru a dobre viem, že moje plány im z dlhodobého hľadiska zničia život. Oni to neprekuknú, nemajú ako... Všetko zlo viem zamaskovať za pomoc, a tak je dosť možné, že na ceste za mnou zničeným životom sa ešte otočia, zamávajú mi a poďakujú. Sú doslova ako filmové postavičky, pre ktoré píšem scenár.
Takto som skončil. Som absolútne bezcitná emocionálna troska pokúšajúca sa každého stiahnuť na svoju úroveň. Neviem to ovládať, v poslednej dobe som sa pristihol pri tom, že sa správam inak ako obvykle. Rozmýšľal som prečo sa tak správam, až som si uvedomil, že tieto kroky by boli súčasťou racionálneho, zlého plánu aj napriek tomu, že v tomto prípade boli úplne podvedomé.
Prečo to muselo skončiť takto? Prečo sa mi nemohlo niečo, aspoň niečo podariť? Prečo po mne pokukuje toľko pekných báb, keď mi nakoniec aj tak nedajú šancu? Chcel som byť dobrý, chcel som byť šťastný... A miesto toho som sa stal človekom, ktorého musí zaslúžene nenávidieť snáď každý na planéte. To nieje zlé obdobie, depka... To je moje nové ja a po mnohých úvahách som nenašiel jedinú cestu, ako to celé zastaviť. Ja už nemám nádej na normálny život... A čo sa stane, ak jediný človek, ktorý mi ostane, ktorého budem schopný zničiť, budem ja sám?
Toto je môj príbeh. Ak ste to dočítali až sem, robte, čo chcete. Môžte sa tešiť z toho, že ma nepoznáte. A možno aj áno, čo vy viete. Alebo mi napísať váš názor, možno dokážete pomôcť mne (a nielen mne) aj bez titulov a donekonečna omieľaných psychologických drístov.
Denník
Komentuj
16 komentov k blogu
1
giordano
24. 10.októbra 2014 03:13
to poznám,tú prázdnotu
2
nečital som to do konca, je t osebalutostna sračka...ale myslím si že tvoj problem je že si priliš priputany k životu ako takému, neustale riešiš svoje "vzťahy" akusi sebanalyzu v ktorej sa chceš vidieť že vlastne ty si to všetk onezaslužiš a zaslužiš si byť šťastny s niekym a pod. Človekk neodkaže byť šťastny s niekym pokial neodkaže byť šťastny sám so sebou, a mam pocit že priliš to riešiš. V provom rade si najdi niečo zmysluplne v živote čim zaplniš tu prazdnotu a myslim si že k tvojje ceste sa niekto pridá a ak nie tak sa nič nedeje
3
@sumivybanan Ja som aj čakal, že to niekto zoberie takto. Veľmi som sa nerozpisoval (no vážne...), a preto to môže vyzerať, že to celé zvaľujem na vzťahy. Pravdu povediac to je do istej miery pravda, nie však až do takej, ako to môže pôsobiť zo samotného článku. Nemyslím si ale, že som pri voľbe formy spravi chybu, lebo takto je to síce podstatne menej presné, ale zato pochopiteľnejšie pre viac ľudí, čo je presne to, o čo mi šlo.
4
@TheBad lenže vychadzal som aj z toho že to ako to maš upratane vo vzťahoch tak nie si šťastny možno ani v práci a ni v inych oblastiach života, a potom sa dostavaš opať k tomu istémmu vychodisku
6
@sumivybanan Napriek tomu, že neznášam ľudí, mám ich rád, a preto sú pre mňa vzťahy, ktorými pohŕdam, nesmierne dôležité. Len jeden z mnohých paradoxov, ktoré to celé komplikujú... Keby som to tu napísal celé, tak by sa v tom nevyznal nikto v rátaní mňa. Je toho toľko, že to neviem sformulovať do viet. Neviem ako to je, nikto nevie. Ako som vravel, nie jeden z našich skvelých odborníkov na mňa s úžasom čumel pred tým, než na mne vyskúšal polku nových medikamentov v oblasti psychického zdravia. Jediný efekt čo to vo mne zanechalo je znížená tolerancia na alkohol, pekne ďakujem, pečeň mám v ťahu a ani sa nemôžem poriadne opiť bez toho, aby mi bolo zle.
Každopádne, takto onedlho prídem o všetkých a o všetko a napriek akejkoľvek snahe to nezastavím. Je to kruh, dokážem skvelé veci keď som šťasný, ale smutný som nikto. A to je to, čo ma na tom ničí... Ten potenciál tam je a je veľký...Vedel by som sa zmieriť s tým, že som nula, lenže sám som videl, čo všetko som dokázal za jediný týždeň pri nej, za jeden jediný týždeň šťastia (téma na ďalší sloh). Lenže k tomu potenciálu sa v mojom normálnom stave neviem dostať. Vtedy nezvládnem nič a to ma zase ťahá dole.
Každopádne, takto onedlho prídem o všetkých a o všetko a napriek akejkoľvek snahe to nezastavím. Je to kruh, dokážem skvelé veci keď som šťasný, ale smutný som nikto. A to je to, čo ma na tom ničí... Ten potenciál tam je a je veľký...Vedel by som sa zmieriť s tým, že som nula, lenže sám som videl, čo všetko som dokázal za jediný týždeň pri nej, za jeden jediný týždeň šťastia (téma na ďalší sloh). Lenže k tomu potenciálu sa v mojom normálnom stave neviem dostať. Vtedy nezvládnem nič a to ma zase ťahá dole.
7
@TheBad ale ja nechápem v čom je vlastne problém ? (možno som mal tne blog naoza jčitať celý ) ale teraz chcem počuť kde je problem? Čo by si chcel?
10
Je to zaujímavý blog. I keď neviem, čo k tomu povedať, ja patrím k tým "šťastným" ktorých príroda obdarila mizivou empatiou, potrebou spoločenských interakcií, a hoci som mala (resp. stále mám) viacero vzťahov (kamarátskych i milostných), nikdy ma, až na jeden prípad, krach toho vzťahu nijak nepoznamenal.
Čo je horšie, možno až desivejšie, dávalo mi to pocit slobody. Každá kamarátka, ktorej som mohla povedať čo si o nej myslím a poslať ju do prdele s jej malichernými problémami bola pre mňa neuveriteľná úľava.
Božský komplex sa dá predstierať, dá sa ním niečo potláčať, ale ja mám pocit že mi nikdy nebude záležať na inej osobe než som ja sama. And this suck.
Čo je horšie, možno až desivejšie, dávalo mi to pocit slobody. Každá kamarátka, ktorej som mohla povedať čo si o nej myslím a poslať ju do prdele s jej malichernými problémami bola pre mňa neuveriteľná úľava.
Božský komplex sa dá predstierať, dá sa ním niečo potláčať, ale ja mám pocit že mi nikdy nebude záležať na inej osobe než som ja sama. And this suck.
11
@myschka Od písania tohoto blogu sa stalo mnohé a tak nejak som tie udalosti využil vo svoj prospech. Vlastne som sa už naučil byť spokojný, hoci stále spokojný niesom, ale s ničím z tohoto to už nesúvisí, je to proste iný príbeh. Pokiaľ ide o vzťahy, minule ma absolútne dorazilo, keď som našiel na prvý (a aj druhý) pohľad "ideálnu babu", no ako sa neskôr ukázalo, býva 200km odomňa (Hah, keď som doma. Keď v škole, tak KE a BA..No..) a už na prvý pohľad ma rada nemala. Zlatý klinec bol, že ma začala baliť jej zadaná sesternica, ktorú som ale zas nechcel ja. Toľko....Ja ani neviem jak to nazvať..Irónie? Jebnutej náhody? ma prinútilo pozerať sa na túto problematiku inak, s oveľa väčším nadhľadom. Proste keď som sa nad celým tým zamyslel, musel som sa smiať. V poslednej dobe sa jednoducho veľa vecí mení, uvidíme, čo zo mňa na konci tých zmien bude..
12
@11 mohol by si teda napísať blog (pokial myslis, ze je o com)
Rada čítam myšlienkové pochody ludi, ktorí ich dokážu aj normalne vyjadrit.
Rada čítam myšlienkové pochody ludi, ktorí ich dokážu aj normalne vyjadrit.
13
@barb Blog tu bol, napísal som ho tesne po tom, čo sa to všetko stalo. A bol omnoho rozsiahlejši než toto, totiž písal som to priamo počas toho, ako som si triedil myšlienky a uvedomoval si absurdnosť celej situácie. O pár hodín som ho však zmazal, lebo som dospel k postoju, že sa k tomu už vracať nechcem.
14
@TheBad keď neveríš na karmu, never ani na "iróniu osudu" a také veci, ono sú to všetko len random ženy a random udalosti a jediné čo s tým zrobíš je že to buď totálne odignoruješ, alebo nejak využiješ vo svoj prospech, lebo lámať si hlavu nad jednou ženskou mi príde neinteligentné, a to asi nechceš nie
Hoci, ja veľmi nemám čo o tom hovoriť, lebo nikdy mi samota neprekážala, a keď som aj bola single, nikdy som sa nešla z toho zblázniť, práve naopak.
A to, že sa veľa vecí mení je super, môj život akosi stagnuje poslednú dobu, až by som brala zmenu. Ono je aj tak jedno, či to druhí označia za pozitívnu alebo negatívnu zmenu, i tak jediný kto to bude prežívať a kto sa z tej zmeny bude tešiť/smútiť si ty sám.
A zase som pri egocentrizme.
Hoci, ja veľmi nemám čo o tom hovoriť, lebo nikdy mi samota neprekážala, a keď som aj bola single, nikdy som sa nešla z toho zblázniť, práve naopak.
A to, že sa veľa vecí mení je super, môj život akosi stagnuje poslednú dobu, až by som brala zmenu. Ono je aj tak jedno, či to druhí označia za pozitívnu alebo negatívnu zmenu, i tak jediný kto to bude prežívať a kto sa z tej zmeny bude tešiť/smútiť si ty sám.
A zase som pri egocentrizme.
15
@myschka Veď to, je zvláštne, že hoci sa na všetko pozerám ako na náhodu, stále sa dokážu stať takéto a aj mnohé podobné udalosti, ktoré síce objektívne nič neznamenajú, no ľudská myseľ ich vníma ako zákernú iróniu. Niekedy je ťažké zlúčiť moju filozofiu existencie s reálnym životom. Táto posledná udalosť bola taká zvláštna preto, že ona bola zvláštna.V mnohých zásadných veciach bola presne ako ja a v iných zásadných veciach úplne iná ako ja. A celé je to také...Okrem toho sa tam udialo ešte mnoho iných vecí, kvôli ktorým som si nevedel vytvoriť záver. Jednoducho situácia podivnosťou adekvátna jej hlavnému hrdinovi. Preto som usúdil, že bude najlepšie, ak sa na to celé kompletne vykašlem. A tie zmeny niesu o nič menej zvláštne. Keby som sa na seba pozrel z pohľadu nezávislej osoby, myslel by som si, že sa nič nemení. Ale ja viem, že sa niečo mení, že sa toho mení dosť, ale neviem to nejak presne definovať. Asi najlepšie to môžem prirovnať k zmene rebríčku hodnôt a celkovo myslenia od decka k dospelému. Až na detinskú konfliktnosť a hádanie sa kvôli ničomu, to mi ostane hádam navždy
16
@TheBad celkovo ľudia nemajú radi predstavu že veci sa dejú náhodne, musia dávať všetkému nejaký vyšší zmysel, zaškatuľkovať, jebnúť nálepku a uviesť do praxe.. na moju filozofiu existencie je už prineskorá hodina, ale aj mne samej (a možno to bolo to, čo mi otvorilo oči) sa pri istej osobe zdalo, že všetko je plánované, všetko je magické, udalosti sa dejú spôsobom ktorý nemôže byť náhodný, mala som ten pocit jak z amerických filmov že všetko sa to tu deje pre mňa, všetko je naaranžované, kulisy prichystané a hľa, princ na bielom koni si to cvála rovno do môho náručia.
Retrospektívne keď sa na to pozriem, každá z tých vecí bola úplne priemerná, samozrejmá a obyčajná ako rožky v lidli, žiadne nadprirodzeno sa tam nedialo, ledaže v mojej hlave.
A žila som šťastne až som nepomrela.
btw. neni si ty jedináčik?
Retrospektívne keď sa na to pozriem, každá z tých vecí bola úplne priemerná, samozrejmá a obyčajná ako rožky v lidli, žiadne nadprirodzeno sa tam nedialo, ledaže v mojej hlave.
A žila som šťastne až som nepomrela.
btw. neni si ty jedináčik?
Napíš svoj komentár