ich krvilačný pohľad prísľubom o znovuzrodení,
stojím tam... s kľúčikom v rukách...
kým moja myseľ je otupená v mukách...
Posledné zrnko piesku, na dno hodín pomaly dopadlo,
odraz v črepinách zrkadla, ktoré sa už takmer rozpadlo,
odraz pavučín spomienok...
upletených na pilieroch mojich myšlienok...
Táto cesta bola vyšliapaná mojimi bosými nohami,
skropená mojou krvou a mojimi slzami,
no aj tak znova na tomto mieste stojím,
kým oni čakajú, že ich smäd svojou slabosťou napojím...
Tá bolestná balada mi v ušiach doznieva,
kým sa trpká spleť pavučín pomaly rozplieta,
kľúčik na na zem potichu dopadá...
medzi črepy rozbitého zrkadla...
Som to ja kto sa na nich so zúrivosťou vrhá...
som to ja kto ich na kusy trhá...
som to ja kto ich necháva skrvavených ležať v prachu...
som to ja kto sa prvýkrát nepoddal strachu...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár