Anorexia, bulímia a ich cesta mojím životom

Začalo sa to banálne. Rozchodom. O ktorom som bola v danej chvíli presvedčená, že je nezvratný. Nebol. Ale to som nemohla tušiť. Rovnako ako to, čo bude nasledovať...

Potrebovala som sa niečím zamestnať. Potrebovala som prestať myslieť na otrasnú chybu, ktorú som spravila. Niečo pre seba spraviť. Jednoducho som sa potrebovala nezblázniť. Šport prináša pocit šťastia. Tak prečo to neskúsiť a nespraviť so sebou niečo. Nič nemôžem stratiť, môžem iba získať. Vtedy som si to myslela. Po preplakaných, predepkárčených týždňoch bolo na čase postaviť sa z postele a začať niečo robiť. Nápad, začať chodiť do fitka prišiel sponátnne, tuším uprostred nejakej party. Slovo dalo slovo a tak sme sa do toho s kamarátom pustili. Nikdy som nebola tučná a nikdy som nebola ani chudá. Bola som jedna z tých, ktorým sa zvykne vravieť "krv a mlieko".
Zapáčilo sa mi to. Prinášalo mi to uspokojenie a zabúdala som pri tom na to, čo ma trápilo. Keď som začala vidieť prvé výsledky, pustila som sa do toho s ešte väčšou vervou. Chcela som viac. Viac a rýchlo. Jedlo som začala postupne obmedzovať, nechýbalo mi. Váha šla rapídne dole a rovnako tak aj porcie jedla. Makala som každý deň dve, niekedy aj tri hodiny, no postupom času som nemala toľko energie. Bolo to pochopiteľné. Bola som však príliš zaslepená mojou novou figúrou, o ktorej som si myslela že je dokonalá. Nebola. Nebola ani pekná. Dávno som sa ocitla za hranicou príťažlivosti a ženskosti. Našli sa aj takí, čo chválili, väčšina ľudí však na mňa zazerala príliš okato. Netrápilo ma to.
Prišlo leto a ja som dosiahla hranicu nejakých tých 49 kíl. Pri mojej výške 178 centimetrov to však bolo žalostne málo. Na kúpaliskách som sa cítila skvelo. Netrápil ma ani fakt, že nemám absolútne žiadne prsia. Ani zadok. Ani boky... Nič.
V tom období, som mala strach vypiť čo i len 2 dcl kofoly, aby sa to na mňa náhodou neprilepilo. Celý môj denný jedálniček sa skladal z pár orieškov a minerálky. Zásadne nič viac!
Po večeroch som chodievala behať, korčulovať, do telocviční.. hladná, vysilená, nervózna. Vždy ma však hnala snaha schudnúť ešte viac. Je to neopísateľne obsesívny pocit. Potrebujete to, idete za tým, celé dni na to myslíte. Stojíte pred zrkadlom a stále si pripadáte tučná. Stále.
Takto som sa zošmykla na hrozivých 42 kg a v tomto bode som vedela, že to nie je v poriadku.
Medzitým som sa s mojím bývalým priateľom pár krát stretla. Začali sme opäť komunikovať. Videl, že nie som v poriadku, prehodil o tom pár slov no videl iba časť, úspešne som to maskovala oblečením. Zblížili sme sa. Opäť.
V jeden večer sa naše stretnutie skončilo v spálni. Bolo to prvý krát po troch mesiacoch. Bola som šťastná. Až kým som nespozorovala jeho zdesený pohľad na moje telo v spodnom prádle. Trčali mi kosti. Z bokov, na ramenách, na hrudníku, rebrá pod prsiami, ktoré tam kedysi boli, sa dali poľahky zrátať. Miesto toho, aby ma objal a začal vášnivo bozkávať, som v jeho očiach videla úžas, ktorý vystriedali slzy. Plakal. Chlap, ktorého som poznala ako tvrdého a temperamentného hráča prvý krát plakal.
Povedal mi názor, no ja som to uhrala do autu. Že nemám problém, akurát som to prehnala s cvičením...

Uvedomila som si to.
Vravela som si fajn, teraz si môžem dopriať viac jedla a ani mi to nezaškodí. Práve naopak. Ibaže moja psychika to vnímala inak...
Pamätám si, keď sa to stalo prvý krát. Povedala som si, že si doprajem všetko, čo som si celé tie mesiace odopierala. No zvrtlo sa to v nevídaný nával na chladničku. Natrepala som do seba snáď všetko možné. Bolo mi hrozne zle. Pocit uspokojenia zo všetkých tých chutí, ktoré som si celý ten čas trhala od úst ale rýchlo vystriedal pocit zlyhania a chorobnú túžbu dostať to zo seba za každú cenu rýchlo preč.
Zvracala som prvý krát. Plačúc nad plastovým vedrom som si prisahala že toto viac nespravím. Aké smiešne.
Prišiel ďalší a ďalší deň. Tieto scény sa opakovali. Zjedla som toho toľko, že sa to vymykalo ľudskému chápaniu. Dokázala som do seba natlačiť 5 čokolád, 4 balíčky chipsov, pol chleba s hocičím, dva litre pudingu.... a všetko možné. A potom prišiel večer a...
Opakovalo sa to. Neustále som vracala. Netrvalo dlho a neutajila som to. Mama bola nešťastná, priateľ, s ktorým sme sa opäť dali dokopy tiež. Celé moje okolie videlo vážnosť situácie, ja však nie. Deň čo deň som si sľubovala, že zajtra to už neurobím.
Keď som si začala všímať že priberám, chytila ma panika, no i tak som s tým nedokázala prestať. Trvalo to pol roka. Pol roka neustáleho vracania a prejedania. Padla som na dno a nevedela som, či sa dokážem postaviť. Prišlo to však pomaly. Začala som sa venovať iným veciam. Vracať som prestávala pomaly a spontánne. No s bulímiou idú ruka v ruke, okrem vracania, taktiež laxatíva. Ani mňa to neobišlo. Užívala som ich celý ten čas. Bolo to hrozné. No aj keď som vracaniu dala definitívne zbohom, laxatív som sa nevedela zbaviť. Zlom však nastal zo dňa na deň. Jednoducho som si povedala, že stačí. Vyhodila som všetky krabičky. Všetko.

Áno, pribrala som dvanásť kíl. Opäť som to "krv a mlieko", ako to zvykneme nazývať. Stravujem sa normálne, doprajem si všetko to čo predtým. Všetko čo mám rada, no všetkého s mierou. Pravidelne cvičím, no nie je to opäť stredom môjho vesmíru. Hladovanie mi nechýba, rovnako ako prejedanie sa. Už sa viac nevyhýbam rodinným oslavám, spoločným obedom alebo návštevám. Už viac ani nevyžieram chladničku o pol tretej nad ránom. Som šťastná. Ja, moja rodina, môj priateľ, ktorý mi bol neskutočnou oporou a stále je...
A možno mám kde tu pár kíl navyše. Možno nemám dokonalo ploché brucho ale som šťastná a hlavne zdravá.
To o čom som kedysi len čítala a uškŕňala sa, že mňa to postretnúť nemôže, je dnes úspešne za mnou a nikomu neprajem, aby to musel zažiť....

 Skutočný príbeh

34 0 0 0 1

Komentuj

Komenty k blogu