Posledný tanec na svitaní.

Bol to osemdesiaty siedmy večer. A potom prišla osemdesiata siedma noc a osemdesiate siedme ráno. Nič osemdesiate ôsme už nikdy neprišlo a cítili to obaja, keď ráno, pritisnutí k sebe, tancovali na pieseň svitania a vychádzajúceho slnka.

"Stretneme sa zase večer. Tam, kde vždy." Klamala.
"Áno. Stretneme." Klamal.

V prvý večer, vtedy keď sa stretli na zabudnutom kúsku mesta, keď prešli okolo seba, no ich duše sa čelne zrazili, obaja sa otočili za tým druhým.
Vrátili sa.
Nič prirodzenejšie sa nemohlo stať, hoci okoloidúcim sa to zdalo neskutočné.

Prešli okolo seba.
Delilo ich najmenej desať metrov, keď sa na seba otočili.
Vrátili sa.
Chytili sa za ruky.

A hoci ani jeden z nich neprehovoril, ich kroky boli rovnaké a doviedli ich na to isté miesto. Boli takí, stvorení jeden pre druhého... aj keď o tom doteraz ani netušili. Ich rovnakosť a držanie rúk ich doviedlo k parku.
Starému parku uprostred mesta s ošúchanými lavičkami a tak starými stromami, že ich kmene boli pobozkané vráskami času najmenej tisíc ráz.

Ten večer bol plný bolesti a spomienok, pretože obaja si uvedomovali, že už nikdy sa nevrátia do včerajška a život bude zrazu zasvätený niečomu inému.
Potom prišla prvá noc.
Strávili ju v objatí v jeho byte, dlho otáľajúc s čo len jediným dotykom. Obaja po ňom túžili.

Po pohladení,
bozku,
ba čo viac,
po milovaní.

Každý v duchu podplácal Boha, aby sa im to stalo už dnes, aby on mohol byť v nej a ona v ňom a aby to tak navždy zostalo, no ani jeden z nich sa nepohol. Až ráno, takmer na svitaní, keď uprostred izby, bosí a celkom nahí, tancovali na melódiu z rádia, pohupujúc sa na pätách, stalo sa to.

"Teraz."
"Áno."

Ktovie, čo povedal on a čo povedala ona?
Splynuli.

Tak to išlo osemdesiat sedem ráz. Vždy večer sa stretli v starom kúte mesta, večer sa rozprávali v zabudnutom parku a noc aj ranné zore trávili v splynutí v jeho byte.
Cez deň sa o nič nestarali. Len o to, aby dýchali, aby prežili do večera.

A potom bol zrazu koniec.
Osemdesiatsedem ráz. Viackrát nikdy. Stačilo.

V osemdesiaty ôsmy deň od okamihu, kedy ju zahliadol na ulici, sa stretli. Prvý raz za denného svetla. Prvý raz ju po tvári pohládzali slnečné lúče a jemu sa s vlasmi hral vietor, ktorý inokedy vždy po šiestej ustal.

Stretli sa, aby si povedali áno.
A už nikdy nemuseli cez deň čakať na večer.

_________________________________

Príbeh venujem Prasaťu
Lebo múza ma síce kopla, ale len na vymyslenie romantickej sračky a nie na vymyslenie inej prezývky.
Prepáč.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu