to je tak zlé...
to je nejaký hašiš, či čo to je?!'
-Mariikina reakcia na japonský zelený čaj Tamaryokucha
NEMÁM VEĽMI ČO POVEDAŤ, ANI ČO ZVERIŤ, ANI ADRESÁTA, KT. BY SOM TO ONO ZVERIL. UBEHLI DNI, POTICHU, AKO INAK. SEM NAPÍŠEM LEN TOĽKO, ŽE MNOHÉ VECI SA UDIALI I NEUDIALI, mnohé sa napravilo i pokazilo. Vôbec si nepamätám, kedy bola Kremnica. Snáď ešte niekedy bude, tá Kremnica. Veď áno. Plenér. Azda. No už nie so Slovincami, nie so Silvou, Kristou, Čakankou. Či kým. Či ako. Smutný emotikon.
K svojim predchádzajúcim zápisom by bolo vhodné čosi dodať, čosi objasniť, a tak k nim dodávam tu: človek nikdy nie je tým človekom, ktorým bol pred niekoľkými dňami. Asi to už spomínal niekdajší zapisovateľ.
Som zdesený, skutočne zdesený, ale zároveň zmierený s tými pohnútkami, ktoré ma viedli k písaniu takých príšerností. Našťastie je otázka (tá závratná otázka) identity v tomto zapojená len zľahka: nestotožňujem sa so zápiskami malého človeka, ktorý sa nazdával, že je veľký.
Hej, narcis, skry to ohanbie.
Zápisky Iľju Ilfa sú najlepšie zápisky. Mám zmaturovať? Je veterno. Zle sa to píše, dobre sa to číta. Dobre sa to číta. Už sme veľmi blízko konca.
-----
(a to skutočne koniec bol, aspoň koniec plytvania perom na stránkach papierového zápisníka. nasledujú už len staré preukazy, obaly od cigariet Sobranie, lístky na vlak, zdrapy papierov s blúznivými blábolmi o zelenej víle, pokusy o veštbu skrzevá I-ťing, programy z MeetFactory, zastrájanie sa, ústrižky leteniek, nikdy nenavštívené adresy, nikdy nevolané čísla a kresby vyhynutých superplazov - jeden z nich sa volal Oné - ktoré som tam zanechal snáď pred dvanástimi rokmi) (ak by čitateľka alebo čitateľ - smiem Ťa tak oslovovať? - bažil po čomsi podobnom, totiž po vágnom, nudnom, no predsa len viacneždosť user-friendly obsahu, odporúčam vydať sa skokom k prvým blogom od thrwtchr-a tuná - kt. vznikli za podobných okolností, v rovnakom štýle a údobí)
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár