cudzí

Pokiaľ mu len pamäť siaha, tváre sa menia a menia sa s tým, ako sa cez tunel s klepotaním sunú dnu a von ďalšie a ďalšie vlaky.

nikdy nevidel ani človeka, ani zviera, ani ulicu zmeniť svoju tvár, práve naopak: ulica, vždy sčasti vľúdny, sčasti znepokojujúci kaňon, je omieľaný generáciami chodidiel a predostrený generáciám pohľadov, napriek tomu však čosi ako nehybná pripomienka vždy civí z fasád nazad do očí; sterilné, potlačené tváre, nemé tváre, úprimné tváre a roztržité tváre sa javia z roka nenápadne našľapujúceho na ďalší rok ako stále tie isté.

Ten náboj, vraví.

ten náboj v nich sa doňho prepaľuje postupne. statická elektrina. zježené zátylky. no práve; zátylky. zozadu je vždy niekto iný kýmsi ešte ďalším. niekedy triezve, niekedy ľahostajné publikum, čítajúce program mestskej hromadnej dopravy, degustačné menu billboardov, vzorkovník staronových domových blokov. a niekedy v tom všetkom zaznie výkričník.
táto tvár! táto tvár z profilu! táto tvár – vždy iná a stále rovnaká, aj keď si ju len predstavuje za najrozličnejšími hlavami, zátylkami a temenami. keď vrhne svoj tieň na niečí cíp plášťa alebo zbadá za rohom miznúceho človeka – to je jediné skutočné stretnutie. keď sa dlho predstavuje stromu zapustenému do priehlbiny v preklade podzemnej garáže, objasňujúc, odkiaľ prišiel a čo robieval tam, odkiaľ prišiel, vedomý si toho, že jeho čas je pre čas stromu prirýchly – to je jediné ozajstné zastavenie.

Zarazí sa.

ale nie je to poézia; nie je to ani sprostredkovanie hlbokého vnútorného zážitku. veď to sa nedá. a o to mu ani nejde. to, o čo mu ide, je narušiť! sčeriť! to mŕtve, to inertné v nás; ponoreným do plochy sú strhnuté spred očí obrazovky, prechádzajúcim cez zebru sa na semafore rozžiari ultrafialový piktogram chodca a začudovane sa preberajú. taký má odrazu všetko jasné jas.
ak sa niekam presúva, neprekáža mu vraj ísť s kýmkoľvek.
a nevadí si ani sám.

Pretože, vraví, tváre sa menia a najviac tá vlastná.

tá tvár vlastná človeku, ktorému sa nikdy nepostaví čelom ani chrbtom; človeku, ktorému nebude nikdy stáť za chrbtom, ani sa mu čelom nedotkne čela. zdá sa ním byť, a predsa si úplne nepatrí – akoby bol čosi dlžný všetkým tým možným vyústeniam svojich niekdajších rozhodnutí, neustále sa ospravedlňuje, neustále sa vyhovára, len tak, zdá sa, do prázdna,
no, vraví,
nie je to celkom tak,
a môžem vidieť, áno,
že všetko adresuje davu neuskutočnených osôb, čakajúcich potencialít v rastúcom rade na možnosť cítiť, konať, trpieť aj netrpieť, áno,
a v ich spoločnosti sa cíti ako v zovretí davu vypĺňajúceho ulicu.
a naopak. zviera človek dav... je človek v meste odrazu zviera, len davové?
ale tie malé skupinky tých (teraz už) cudzích ľudí, v ktorých sa ocitá, keď sa v noci vydá bližšie k nim, do podzemia v podloží hradiska – v stroboskope vidno pulzar vzdialený tisíce svetelných rokov – alebo skupinky tých (teraz už) známych hviezd, ktoré vidí, keď sa naopak vyštverá bližšie k nim, na strechu nemocnice.
náhle odstúpenie od podieľania sa na vytváraní obvyklých situácií, namiesto toho vytváranie obvyklých situácií úplne osamote.

Zmĺkne.
Možno mu položím ešte nejaké otázky, ale zmĺkol a ako sa snáď zhodneme, k tichu sa toho veľa dodať nedá.
Možno by šlo rozvrhúť našu jedinú paralelnú chôdzu mestom do ľahko vyčítateľných, k divákom prívetivých fáz.
Možno by nám dokonca mohol tieto fázy podrobne opísať a vôbec sa pritom neopierať o obnosený slovník ani súdobý folklór.
Možno maliarske gesto. Kruh. Stačí? Alebo, dajme tomu, gesto prístroja. Zaprisahávam sa, vôbec som nepremýšľal, keď sa mi temená hláv s kadenciou šesťkrát za sekundu vypálili do zásobníka fotoaparátu.
Možno – nie, nepokračujem.
Pokračuje.

nikdy nenahliadne do obdĺžnikov (ktoré sú už pri malom vybočení z úplne čelného pohľadu kosodĺžnikmi) oblokov, nemá snáď len strach z toho, že zahliadne tvár, ktorá by mu okrem tých tvárí na ulici a tej nesmiernej tupej tváre mesta tam vonku opäť a možno ešte nástojčivejšie pripomenula úplne inú tvár v úplne inom čase, len vtedy, v tej výnimočne prchavej chvíli a v tom výnimočne ostrom uhle k tabuli okna? nie, snáď nemá strach, sám vlastne nevie, ale vie, že má pocit, akoby ho niekto, kto nevie, ako to tu chodí, skúšal z toho, ako to tu chodí;
fázy nie sú a nikdy nebudú, čo ale neznamená, že by bol niečo potláčal, skrátka, nevie to vysvetliť, ale tí cudzí so sebou neprivážajú žiadny znak, zato tie tváre, ktoré ho vždy tak oslepia, pretože si pamätá, že si ich odniekiaľ pamätá, sú dávne, známe, bez ohľadu na to, odkiaľ vlastne prišli. nesú si správu (keby boli holubmi, bol by im ju býval nejaký zlomyseľník uviazal tam, kde končí perie a začína holá noha; takto ju nosia vpísanú tam, kde končia pery a začína holá pravda).

Schádzame k Dunaju.

pokiaľ mu len pamäť siaha, oči sledujúce rieku sa menia bez ohľadu na to, aké budovy stoja na brehu. rieka nie je beztvará, tu vraj má tvar. je odtláčaný vždy znova a nanovo do sietníc dychtivých príchodzích, je vyrytý vo vývesných štítoch nad vodou sklonených jesenných stromov.
no je to jarné miesto, toto mesto. dlho uvažoval, ako je možné, že napriek všetkému tým ranám, ktoré postihli brehy, sa na tvár mesta, na ten záblesk za fasádami a staré cesty pod novými komunikáciami obracia stále viac ľudí z veľkej diaľky, ako je on sám.
a zdôrazňuje, mesto je predsa len o narácii. čím rozmanitejšie sú hlasy, tým je samo o sebe autentickejšie.
mesto je bublajúcimi hlasmi
a bublinami na odstup od nich, keď sa to mne alebo komukoľvek zunuje.

pokiaľ mu len pamäť siaha, nevkročil dvakrát do tej istej rieky.
každý z nás v tomto sídle na dvoch brehoch vraj rozpráva o znakoch, nie o veciach, aké sú. a môžeme z neho aj vyfotografovať dušu, no ono sa bude meniť a nič s tým nezmôžeme. všetko sa to rozplynie v prúde nových skutočností, nových siluet pozorne prihliadajúcich malým udalostiam, ako je obratné pristátie havrana na hrote veže, skĺznutie ruky po dažďom skropenom zábradlí, počmáranie vtieravého loga, úspešné vyrašenie pýru v pukline medzi dlaždicami, prvé uzretie slnka starenkou po niekoľkých týždňoch zatiahnutých závesov. nič nezabráni objavovaniu. možno pokladať za úspech, že sme porozumeli tomu, čo nám toto mesto chcelo povedať. napokon, všetci sme v ňom cudzincami, rovnako, ako keď sme sa stali cudzincami v situácii, ktorá nám predtým pripadla ako samozrejmá.
a ja vraj možno dokonca ešte viac, než on, ktorý je tu len na skok.

Vstupuje do - nikdy nie tej istej - rieky.
A mizne za hladinou.

Pokiaľ mi len pamäť siaha, tváre sa menia a menia sa s tým, ako sa popod mosty so šplechotaním sunú dnu a von ďalšie a ďalšie vlny.

 Vyznanie

7 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu