Ako som kráčal ďalej, z ľavej strany okolo mňa prechádzal divný muž, hnusne čumel, vyzeral ako ten zabijácky albín z Da Vinciho kódu, veľmi svetlé a prázdne oči. Začal som tušiť, že sa stane niečo zlé, bol som nekľudný.
Prechádzal som popod starú budovu- dlhý tmavý podchod štvorcového tvaru. V pravom prednom rohu som zbadal nejakú batožinu, tašku, neviem čo to bolo, tak som sa obzrel či ju tam niekto nenechal a keď môj zrak padol do rohu za mnou zbadal som v tieni postavu. Ukázal som na ňu, že ju vidím (to ani neviem prečo).
Postava sa rozbehla za mnou s agresívnym mužským krikom, bol to ten albín, v rukách držal dve zbrane- dlhý nôž podobný štýlu Kukri a krátku mačetu.
Začal som pred ním utekať, z podchodu to viedlo rovno na pekné námestíčko, kričal som na ľudí, nech zavolajú políciu. Počas môjho behu som s vrecka vyťahoval otvárací nôž, nech mám aspoň nejakú šancu na obranu. Dobehol ma, snažil som sa brániť, ale stále som sa od neho ešte vzďaľoval, aby som si nasadil aj boxer na ľavú ruku. Sám neviem, ako sa mi podarilo dať boxer na ruku počas obrany.
Ľavou rukou som udieral slabo, nedostatočne, moje pokusy o údery stále vychytával. Tvrdý boj, už ma stihol špičkami zbraní porezať. Napriek adrenalínu v krvi som cítil štípanie raniek. Bum-bum, čink-čink. Všetko trvalo pár desiatok sekúnd, nanajvýš minútu, ľudia len postávali okolo ako diváci.
Chcel som mu rozpažením zasadiť poriadny úder nožom do krku celou silou, ale chytil ma do páky, v ten moment som nemohol nič robiť, a SEK!
Sekol mi s dlhým nožom do ľavého stehna ako do dreva...
Pustil ma a utiekol preč. Ležal som tam, cítil, ako zo mňa odchádza život. Pribehol ku mne ešte nejaký muž stredného veku, nič nevravel, len vystrašený výraz. Šepotom som mu iba povedal:"stehenná tepna, pár sekúnd...".
No z posledných síl, ktoré som ani neviem kde nabral, a so slzami v očiach som zakričal:"povedzte mojej rodine, že som ju miloval a nech mi odpustia!".
Už sa mi rozprávalo veľmi ťažko, nedalo sa mi. Pribehol mestský policajt vystrašenejší ako ten prvý muž, ktorý prišiel, a snažil sa mi niečo hovoriť, možno pomôcť, neviem. Myslím, že som sa mu ešte snažil niečo hovoriť, ale nešlo to.
Potom sa obraz zahmlieval, tmavol a všetko stíchlo...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár